Uhlíkové kredity sa čoraz častejšie objavujú v klimatických stratégiách spoločností, no ich skutočný vplyv na dekarbonizáciu zostáva predmetom debát. Nedávna analýza 89 nadnárodných spoločností v sektoroch ropy a zemného plynu, automobilového priemyslu a leteckej dopravy však naznačuje, že úloha dobrovoľných uhlíkových kompenzácií je v skutočnosti zanedbateľná a nespája sa s rýchlejšou internou dekarbonizáciou.
Štúdia, ktorá sa opiera o vlastné environmentálne údaje a viac ako 400 správ o udržateľnosti, nezistila žiadny významný rozdiel medzi klimatickými stratégiami spoločností, ktoré nakupovali uhlíkové kredity, a tými, ktoré tak nerobili. Toto zistenie platí pre historické znižovanie emisií aj pre ambície klimatických cieľov.
Nízke finančné výdavky a minimálny záväzok Jedným z kľúčových dôvodov tejto zanedbateľnej úlohy sú nízke výdavky spoločností na uhlíkové kompenzácie v porovnaní s ich kapitálovými výdavkami (CAPEX). V priemere predstavujú výdavky piatich najväčších kompenzátorov len približne 1 % ich CAPEX. Dokonca aj spoločnosti s najvyššími podielmi, ako easyJet (2,7 %) a Delta Air Lines (1,8 %), vynakladajú relatívne malé sumy. V porovnaní so záväznými systémami obchodovania s emisiami (ETS) v Európe sú náklady na dobrovoľné uhlíkové kompenzácie podstatne nižšie, čo naznačuje, že nemotivujú spoločnosti k rozsiahlym interným dekarbonizačným opatreniam.
Ďalším faktorom je, že väčšina spoločností kompenzuje len malú časť svojich celkových emisií. Napríklad easyJet kompenzuje 78,2 % a Delta Air Lines 43,7 % svojich emisií (Scope 1, 2 a 3), zatiaľ čo iné spoločnosti, ako Deutsche Lufthansa, len 1,5 %. Aj v sektoroch s vysokými emisiami, ako je ropa a plyn, firmy ako Eni (1,4 %) a BP (0,7 %) kompenzujú len zlomok svojich emisií. Okrem toho, dobrovoľné kompenzácie sú nezáväzné a spoločnosti môžu kedykoľvek zmeniť alebo zastaviť svoje kompenzačné stratégie, čo naznačuje nedostatok dlhodobého záväzku k dekarbonizácii.
Riziko morálneho hazardu a prenášanie nákladov na zákazníkov Hoci štúdia nenašla štatisticky významnú súvislosť medzi dobrovoľným offsetovaním a morálnym hazardom (situácia, keď spoločnosti zanedbávajú interné znižovanie emisií, pretože sa spoliehajú na kompenzácie), existujú kvalitatívne dôkazy o dvoch potenciálnych mechanizmoch, kde uhlíkové kompenzácie môžu konkurovať interným dekarbonizačným snahám:
- Investičný efekt: Spoločnosti vyčlenia pevný rozpočet na dekarbonizáciu, ktorý zahŕňa nákup kreditov aj interné investície. Každý dolár vynaložený na kredity tak znižuje prostriedky na interné opatrenia. Príkladom sú Delta Air Lines a easyJet, ktoré presmerovali prostriedky pôvodne určené na kompenzácie do interných dekarbonizačných iniciatív.
- Cieľový efekt: Spoločnosti používajú uhlíkové kredity na splnenie emisných cieľov, pretože je to často lacnejšie a jednoduchšie ako štrukturálne zmeny. Shell, Eni a Inpex napríklad zahŕňajú uhlíkové kredity do svojich cieľov znižovania emisií.
Je dôležité poznamenať, že mnohé spoločnosti prenášajú náklady a rozhodnutia o nákupe uhlíkových kreditov priamo na svojich zákazníkov. Letecké spoločnosti bežne ponúkajú možnosť kompenzovať emisie počas rezervácie letov a ropné a plynárenské spoločnosti predávajú vopred kompenzované fosílne produkty.
Odporúčania pre tvorcov politiky Výsledky štúdie naznačujú, že dobrovoľné uhlíkové kompenzácie nie sú spoľahlivou alternatívou k regulačným opatreniam. Tvorcovia politiky by sa preto mali sústrediť na posilnenie regulačných mechanizmov na zabezpečenie podstatných korporátnych príspevkov k znižovaniu emisií. Je tiež kľúčové zabrániť spoločnostiam v prehnaných environmentálnych tvrdeniach (tzv. greenwashing) a usmerniť verejnú diskusiu o dekarbonizácii k pokroku v interných dekarbonizačných iniciatívach a v celom hodnotovom reťazci. JRi
Štúdia bola publikovaná v časopise Nature
SK 
EN 
