Európska únia sa zaviazala dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050. Tento cieľ si vyžaduje zásadnú transformáciu energetiky, priemyslu a dopravy, čo so sebou prináša nielen príležitosti na modernizáciu, ale aj značné sociálne riziká. Aby bola táto zmena úspešná a udržateľná, musí byť spravodlivá. Ak klimatické opatrenia ohrozia živobytie bez adekvátnej kompenzácie, hrozí strata verejnej podpory a nárast politického odporu, čo potvrdili aj minulé protesty v niektorých členských štátoch.

Prekonávanie medzier v súčasnom rámci

Hoci EÚ zaviedla nástroje ako Mechanizmus spravodlivej transformácie (JTM) a Sociálno-klimatický fond (SCF), tieto poskytujú predovšetkým finančnú podporu, ale nevytvárajú vynútiteľné práva pre pracovníkov ani záväzné povinnosti pre firmy. Súčasný prístup tak zostáva do veľkej miery reaktívny a závislý od kontinuity financovania.

V reakcii na tieto nedostatky silnejú hlasy po zavedení Smernice o spravodlivej transformácii (JTD). Táto legislatíva by mala ukotviť ochranu pracovníkov priamo v práve EÚ a transformovať časovo obmedzenú finančnú pomoc na trvalý rámec založený na právach.

Dva piliere úspešnej transformácie

Potenciálna smernica by podľa odborných štúdií mala stáť na dvoch hlavných pilieroch:

1. Povinné anticipačné plánovanie transformácie: Firmy by mali mať povinnosť pripravovať plány spravodlivej transformácie v spolupráci so zástupcami zamestnancov. Skorá príprava na priemyselné zmeny pomáha predchádzať zbytočnej strate pracovných miest a destabilizujúcim šokom v regiónoch.
2. Zákonné právo na platené voľno na vzdelávanie: Pracovníci by mali mať právo na zvyšovanie kvalifikácie (upskilling) alebo rekvalifikáciu (reskilling) potrebné pre zelenú a digitálnu ekonomiku. Tento krok priamo rieši hlavné bariéry vzdelávania dospelých, ktorými sú nedostatok času a strata príjmu.

Scenáre do roku 2045: Čo nás čaká?

Analýza siedmich členských štátov (Chorvátsko, Dánsko, Írsko, Taliansko, Litva, Holandsko a Poľsko) ukazuje, ako by sa situácia mohla vyvíjať v horizonte dvadsiatich rokov pod vplyvom rôznych politických prístupov:

• Scenár „bežnej praxe“ (Business-as-usual): Dekarbonizácia síce pokračuje, ale pretrvávajú regionálne rozdiely a nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Tento model zlyháva v riešení rastúceho tlaku automatizácie a nerovnomerných dopadov v regiónoch závislých od fosílnych palív.
• Slabá smernica: Opatrenia obmedzené len na veľké firmy alebo vybrané uhlíkovo náročné sektory prinášajú len lokálne zisky. Hrozí vznik „dvojrýchlostných“ trhov práce, kde sú pracovníci v malých podnikoch a periférnych regiónoch vystavení väčšej neistote.
• Silná smernica: Celoplošné uplatňovanie pravidiel prináša pozitívne výsledky pre všetky členské štáty, pričom najväčšie zisky zaznamenávajú krajiny so slabšími inštitúciami a vysokým rizikom transformácie, ako sú Poľsko, Litva či Chorvátsko.

Cena nečinnosti: Prečo musíme konať teraz?

Nečinnosť v oblasti sociálnej spravodlivosti nie je bezplatná. Bez nových opatrení pravdepodobne zelená transformácia prehĺbi existujúce disparity. To vedie nielen k ekonomickým stratám, ale aj k erózii dôvery, zvýšeným výdavkom na sociálne veci a politickému odporu voči klimatickým záväzkom.

Vzhľadom na to, že ekonomiky EÚ sú úzko integrované cez dodávateľské reťazce a migráciu, zlyhanie transformácie v jednej krajine vytvára negatívne vedľajšie účinky pre ostatných. Naopak, dobre zvládnutá transformácia posilňuje jednotný trh a zvyšuje odolnosť celej EÚ.

Regionálne dopady a sociálna súdržnosť

Štúdia zdôrazňuje, že participatívne plánovanie posilňuje sociálnu kohéziu. Ak sú pracovníci informovaní a majú možnosť ovplyvniť stratégie transformácie, klimatické politiky sú vnímané ako spravodlivejšie a získavajú širšiu verejnú akceptáciu.

V krajinách s vyspelými systémami, ako sú Dánsko a Holandsko, prináša nová legislatíva pridanú hodnotu predovšetkým zlepšením prístupu k vzdelávaniu pre pracovníkov v malých a stredných podnikoch (MSP) a subdodávateľských reťazcoch. V regiónoch silne závislých od jedného odvetvia (napríklad uhoľné regióny v Poľsku alebo priemyselné centrá v Litve) včasná príprava preukázateľne skracuje obdobia nezamestnanosti a znižuje mieru nútenej migrácie.

Sociálna udržateľnosť Európskej zelenej dohody závisí od proaktívnych politík, ktoré pripravia firmy na nadchádzajúce zmeny a posilnia postavenie pracovníkov. Medzi kľúčové kroky patrí:

• Ukotvenie individuálneho práva na platené vzdelávanie v práve EÚ, čo umožní pracovníkom adaptovať sa bez rizika straty príjmu.
• Zabezpečenie predvídateľného a primeraného financovania, ktoré buduje dôveru verejnosti aj investorov.
• Zameranie podpory na MSP, ktoré často nemajú dostatočné kapacity na samostatné plánovanie transformácie.

Cieľom musí byť stav, kedy dekarbonizácia nie je vnímaná ako hrozba pre ekonomickú stabilitu, ale ako cesta k spravodlivejšiemu a modernejšiemu sociálnemu modelu, ktorý nenechá žiadnu komunitu pozadu. JRi&CO2AI