Topenie permafrostu a čoraz intenzívnejšie požiare v arktických oblastiach predstavujú pre klimatickú stabilitu planéty oveľa väčšiu hrozbu, než sa doteraz predpokladalo. Nový výskum publikovaný v časopise Communications Earth & Environment varuje, že započítanie týchto často prehliadaných procesov výrazne znižuje zostávajúci uhlíkový rozpočet potrebný na dosiahnutie cieľov Parížskej dohody.

Kľúčové zistenie: Rozpočet sa dramaticky kráti

Zahrnutie emisií z topenia permafrostu a požiarov do globálnych modelov zmenšuje zostávajúci povolený objem emisií od roku 2025 o:

• 25 % ± 12 % pre udržanie oteplenia pod hranicou 1,5 °C.
• 17 % ± 7 % pre udržanie oteplenia pod hranicou 2,0 °C.

Tento pokles znamená, že ľudstvo musí zaviesť hlbšie a naliehavejšie škrty v emisiách skleníkových plynov, aby kompenzovalo prirodzené spätné väzby, ktoré Arktída uvoľňuje do atmosféry.

Prečo sú doterajšie modely neúplné?

Väčšina súčasných globálnych klimatických modelov simuluje len tzv. postupné topenie permafrostu, čo je proces, pri ktorom sa pôda roztápa pomaly zhora nadol. Výskumný tím však vylepšil model OSCAR v3.0, aby zahrnul aj procesy, ktoré boli doteraz podhodnotené alebo úplne chýbali.

Tri kritické procesy, ktoré menia hru:

1. Náhle topenie (Termokras): Keď sa roztopí permafrost bohatý na ľad, zem sa prepadne, čo vedie k erózii a vzniku jazier alebo mokradí. Tento proces uvoľňuje veľké množstvo metánu (CH4), ktorý má silnejší skleníkový efekt ako CO2.
2. Spaľovanie podzemnej organickej hmoty: Pri požiaroch v tundre a tajge pochádza až 80 % – 90 % emisií z horenia hlbokých vrstiev pôdy, nie z nadzemnej biomasy, čo bežné modely často ignorujú.
3. Potrasové topenie: Požiare ničia izolačnú vrstvu vegetácie a organickej hmoty, čo spôsobuje, že pôda pod nimi sa v nasledujúcich rokoch topí oveľa hlbšie a rýchlejšie.

Obrovské zásoby uhlíka v ohrození

Severné oblasti postihnuté permafrostom obsahujú odhadom 1460 až 1600 miliárd ton (Pg) uhlíka. To je približne dvojnásobok množstva uhlíka, ktoré sa momentálne nachádza v celej zemskej atmosfére. Rýchle otepľovanie Arktídy, ktoré dosahuje až 1 °C za desaťročie, robí tento sklad uhlíka mimoriadne zraniteľným.

Podľa výsledkov štúdie môžu kombinované emisie z náhleho topenia a požiarov zvýšiť celkové emisie z permafrostu o 166 % až 258 % v porovnaní s odhadmi, ktoré počítajú len s postupným topením. Ročné emisie z týchto procesov by do konca storočia mohli dosiahnuť úroveň 7 – 15 Gt CO2e, čo je porovnateľné alebo dokonca viac ako súčasné ročné emisie celých Spojených štátov.

Vplyv na klimatickú politiku

Tieto zistenia vytvárajú obrovský tlak na globálne úsilie o zmiernenie zmeny klímy. Ak sa emisie z permafrostu a požiarov nezapočítajú do národných cieľov znižovania emisií, Parížske ciele sa stanú v podstate nedosiahnuteľnými.

Dôležité aspekty pre budúcnosť:

• Kumulatívna zodpovednosť: Emisie z permafrostu sú výsledkom historických antropogénnych emisií. Zodpovednosť za ne by preto nemali niesť len arktické regióny, ale celá globálna komunita v pomere k ich historickému príspevku k otepľovaniu.
• Nevratnosť procesu: Niektoré dôsledky, ako napríklad prepadávanie pôdy (subsidencia) alebo strata uhlíka z permafrostu, sú v ľudských časových mierkach nevratné.
• Dedičstvo pre budúce generácie: Väčšina emisií z permafrostu (viac ako 65 %) sa očakáva v druhej polovici tohto storočia, čo znamená, že budúce generácie budú musieť spravovať dôsledky našich súčasných emisií ešte dlho po tom, čo dosiahneme čistú nulu.

Štúdia zdôrazňuje, že „priestor na chyby“ sa neustále zmenšuje. Bez okamžitého a razantného zníženia emisií z fosílnych palív nás prírodné spätné väzby v Arktíde môžu vytlačiť za hranicu, spoza ktorej už nebude návratu k stabilnej klíme. Arktída už teraz čelí extrémnej úrovni narušenia a jej otepľovanie o 1,5 °C v globálnom priemere znamená regionálny nárast teploty o viac ako 3 °C. JRi&CO2AI 

Otázky na zamyslenie pre čitateľa: Ako by mali vlády upraviť svoje klimatické plány, ak vieme, že časť nášho „povoleného“ znečistenia už dopredu „vyčerpal“ topiaci sa permafrost? Sme pripravení na to, že ciele, ktoré sme považovali za ambiciózne, sú v skutočnosti minimom pre prežitie?