Zatiaľ čo globálne správy o klimatických zmenách prinášajú čoraz dramatickejšie varovania pred extrémnym počasím, obyvatelia starého kontinentu zostávajú v podivnom stave psychologického pokoja. Nejde však o výsledok racionálneho zhodnotenia faktov, ale o hlboko zakorenené kognitívne skreslenie. Nová metaanalýza publikovaná v časopise Nature Sustainability odhaľuje, že Európa je svetovým epicentrom nerealistického klimatického optimizmu, čo môže paradoxne ochromiť jej schopnosť adaptovať sa na prichádzajúce hrozby.

Tento fenomén, odborne nazývaný self-other discrepancy (diskrepancia medzi vnímaním seba a ostatných), spôsobuje, že jednotlivci systematicky podhodnocujú riziká, ktoré sa týkajú ich osobne, v porovnaní s rizikami, ktorým čelia iní ľudia.

Psychologický mechanizmus: „Mne sa to nestane“

Základným kameňom tohto problému je tzv. overplacement – forma nadmerného optimizmu, pri ktorej ľudia veria, že sú voči negatívnym udalostiam odolnejší než priemerný človek. Výskum, ktorý syntetizoval údaje od 70 337 účastníkov zo 17 krajín, potvrdil, že toto skreslenie je takmer univerzálne: prejavilo sa v 81 z 83 skúmaných súborov dát.

Ľudia majú tendenciu vnímať klimatickú zmenu ako hrozbu, ktorá je:

• Menej pravdepodobná pre ich osobu.
• Menej závažná v dopadoch na ich vlastný život a domácnosť.
• Viac vzdialená v porovnaní s rizikom, ktorému čelí „ľudstvo“ ako celok.

Tento kognitívny filter nie je len nevinnou psychologickou obranou. Predstavuje kritickú prekážku pre verejnú angažovanosť, pretože ak ľudia neveria vo svoju vlastnú zraniteľnosť, majú nízku motiváciu podporovať mitigačné opatrenia alebo investovať do vlastnej adaptácie.

Európsky paradox: Nízke riziko, vysoká miera skreslenia

Najzarážajúcejším zistením štúdie je korelácia medzi objektívnou mierou rizika a intenzitou psychologického skreslenia. Výskumníci rozdelili svetové regióny podľa ich reálnej vystavenosti klimatickým hrozbám:

1. Ázia a Oceánia: Regióny s vysokým objektívnym rizikom (napr. Čína, Filipíny), ktoré sú disproporčne zasiahnuté extrémnym počasím. Tu je miera skreslenia najnižšia (d = −0.42).
2. USA: Región so stredným rizikom a strednou mierou skreslenia (d = −0.65).
3. Európa: Región, ktorý je (zatiaľ) hodnotený ako oblasť s najnižším objektívnym rizikom. Práve tu je však miera nerealistického optimizmu najextrémnejšia (d = −1.20).

Tento európsky paradox naznačuje, že relatívne bezpečie, ktoré Európa doteraz požívala, vytvorilo falošný pocit imunity. Čím je prostredie objektívne bezpečnejšie, tým viac majú ľudia tendenciu veriť, že klimatická zmena je problémom „tých druhých“.

Prečo náš mozog v Európe „zlyháva“?

Veda ponúka tri hlavné modely, ktoré vysvetľujú, prečo sa takto správame:

• Egocentrizmus: Pri posudzovaní rizika sa príliš zameriavame na svoje vlastné schopnosti. Veríme, že vďaka nášmu vzdelaniu, bohatstvu alebo technológiám v Európe sme schopní zvládnuť horúčavy či záplavy lepšie než priemerný človek.
• Fokalizmus: Sústredíme sa na seba ako na „fokálny objekt“ a preceňujeme svoju odolnosť, pričom ignorujeme širší kontext systémových rizík.
• Selektívne porovnávanie: Keď premýšľame o „iných“, podvedome si vyberáme vysoko rizikové stereotypy – napríklad obyvateľov nízko položených ostrovov alebo rozvojových krajín. Tým, že sa porovnávame s najzraniteľnejšími, naše vlastné riziko sa nám zdá zanedbateľné.

Klimatická zmena ako abstraktný nepriateľ

Štúdia tiež ukázala, že miera skreslenia dramaticky rastie s abstraktnosťou referenčnej skupiny.

• Keď sa Európan porovnáva so svojím susedom, rozdiel vo vnímaní rizika je pomerne malý (d = −0.28).
• Keď sa však porovnáva so spoluobčanmi alebo s celým ľudstvom, priepasť sa prehlbuje (d = −0.72 pre ľudstvo).

Tento jav, známy ako generalized group account, naznačuje, že vnímame klimatickú zmenu ako globálnu katastrofu pre ľudskú rasu, ale nie ako hrozbu pre našu vlastnú ulicu. Tento nesúlad je kritický pre politikov: je ľahké súhlasiť so záchranou planéty v teoretickej rovine, ale oveľa ťažšie prijať nepopulárne opatrenia (napr. uhlíkové dane), ak neveríme, že naša vlastná domácnosť je v ohrození.

Dôsledky pre budúcnosť: Od optimizmu k nečinnosti

Nerealistický optimizmus nie je len štatistickou kuriozitou; má reálne doplady na bezpečnosť. Skreslené vnímanie rizika vedie k maladaptácii – teda k nedostatočnej príprave na nevyhnutné zmeny. Ak si obyvatelia Európy myslia, že vlny horúčav alebo záplavy zasiahnu len susedné krajiny alebo marginalizované skupiny, nebudú tlačiť na budovanie odolnej infraštruktúry ani meniť svoje spotrebiteľské správanie.

Existujú však výnimky, ktoré ukazujú cestu von. Výskum zaznamenal prípady, kedy sa optimizmus zmenil na „nerealistický pesimizmus“. Ide najmä o ľudí s priamou skúsenosťou s katastrofou, ako sú farmári pracujúci v oblastiach náchylných na extrémne počasie. Ich osobná skúsenosť prebila kognitívne skreslenie a prinútila ich vidieť realitu bez ružových okuliarov.

Ako zmeniť komunikáciu rizík?

Autori štúdie navrhujú zásadnú zmenu v tom, ako o klíme hovoríme. Ak chceme prekonať európsky klimatický optimizmus, musíme:

1. Lokalizovať hrozbu: Namiesto hovorenia o dopadoch na „ľudstvo“ alebo „budúce generácie“ (referenty, ktoré zvyšujú skreslenie), by sme mali komunikovať riziká pre konkrétne mestá a komunity.
2. Uvádzať základné línie rizika: Komunikácia by nemala len porovnávať (napr. „ste v menšom riziku ako v Ázii“), ale jasne definovať absolútne riziko pre jednotlivca na základe jeho polohy a životného štýlu.
3. Využívať konkrétne príklady: Emócie a predstavy o konkrétnych extrémnych javoch (horúčavy, suchá) fungujú lepšie než abstraktné pojmy ako „globálne otepľovanie“.

Európa sa nachádza v nebezpečnej psychologickej pasci. Jej doterajšia relatívna stabilita sa stala podhubím pre najsilnejšie klimatické skreslenie na svete. Kým si nepriznáme, že sme rovnako zraniteľní ako zvyšok sveta, náš „optimizmus“ zostane len brzdou nevyhnutnej transformácie. Ako ukazuje veda, prvým krokom k záchrane nie je len technológia, ale predovšetkým strhnutie kognitívnej opony, ktorá nám bráni vidieť riziko pred našimi vlastnými dverami. JRi&CO2AI