Všade počúvame o „zelených financiách“, „udržateľných investíciách“ a ambicióznom pláne „Európska zelená dohoda“. Tieto pojmy sa stali súčasťou našej každodennej konverzácie, no často zostávajú len na úrovni nejasných hesiel. Čo sa však v skutočnosti skrýva za snahou Európskej únie presmerovať bilióny eur na environmentálne ciele?

Za týmito marketingovými frázami sa buduje rozsiahly a komplexný systém nástrojov, pravidiel a princípov. Je to finančná architektúra, ktorá má za úlohu preprogramovať tok peňazí – verejných aj súkromných – tak, aby podporovali udržateľnú budúcnosť. Nejde o jednoduchú úlohu a jej realizácia je oveľa zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá.

Tento článok ide pod povrch. Na základe hĺbkovej správy Európskej komisie vám odhalíme päť najdôležitejších a možno aj prekvapivých postrehov o tom, ako EÚ v skutočnosti „zelená“ svoje financie. Pripravte sa, pretože tieto mechanizmy sú dôkazom, že snaha o udržateľnosť nie je len o dobrých úmysloch, ale o tvrdej finančnej a byrokratickej práci v zákulisí.

1. Nie je to jeden nástroj, je to celý ekosystém

Ak si predstavujete, že „ozelenenie“ ekonomiky je dielom jedného zázračného predpisu, ste na omyle. Realita je skôr podobná zložitému ekosystému, ktorý sa vyvíjal postupne a v rôznych kontextoch. EÚ vytvorila viacero samostatných, no prepojených pracovných prúdov, ktoré sa snažia ovplyvniť finančné toky.

Medzi kľúčové súčasti tohto ekosystému patria:

• Zelené začleňovanie (mainstreaming) do rozpočtu EÚ
• Taxonómia EÚ pre udržateľné financovanie
• Princíp „nespôsobiť žiadnu významnú škodu“ (DNSH)
• Zelené dlhopisy
• Identifikácia a odstraňovanie environmentálne škodlivých dotácií

Z analytického hľadiska je tento „ekosystémový“ prístup, hoci zložitý, odolnejší ako jediná politika. Vytvára viacero pákových bodov – rozpočtovanie, súkromné financie, prevenciu škôd – na ovplyvnenie ekonomiky. Najväčšou výzvou teda nie je nedostatok nástrojov, ale ich vzájomné zosúladenie bez toho, aby sa z toho stala neprehľadná administratívna nočná mora. Jedným z najsilnejších nástrojov na zabezpečenie tejto koherencie je pritom princíp, o ktorom sa hovorí len málo…

2. „Zelená prísaha“, o ktorej ste zrejme nepočuli: Nespôsobiť žiadnu významnú škodu

Jedným z najvplyvnejších, no menej známych nástrojov v arzenáli EÚ je princíp „Do No Significant Harm“ (DNSH), teda „nespôsobiť žiadnu významnú škodu“. Tento princíp je revolučný, pretože presahuje jednoduché označovanie projektov ako „zelené“ verzus „hnedé“ a zavádza univerzálny štandard environmentálneho hodnotenia rizík pre všetky verejné financie.

Jeho funkcia je jednoduchá, ale nesmierne silná. DNSH funguje ako základné kritérium oprávnenosti, ktoré bráni akémukoľvek projektu (aj tomu, ktorý nemá primárne environmentálny cieľ) získať financie, ak by významne poškodil jeden zo šiestich kľúčových environmentálnych cieľov:

• Zmierňovanie zmeny klímy
• Adaptácia na zmenu klímy
• Udržateľné využívanie a ochrana vodných a morských zdrojov
• Prechod na obehové hospodárstvo
• Prevencia a kontrola znečisťovania
• Ochrana a obnova biodiverzity a ekosystémov

Tento princíp je v podstate zhmotnením „zelenej prísahy“ z Európskej zelenej dohody. Jeho dôležitosť sa naplno prejavila pri Plánoch obnovy a odolnosti, ktoré boli prvým masívnym testom tohto prepojeného systému v praxi. Každé jedno opatrenie v plánoch všetkých členských štátov muselo prejsť prísnym hodnotením DNSH, čo prinútilo ministerstvá naprieč EÚ naučiť sa tento nový finančný jazyk.

3. Multimiliardové „postrčenie“: Ako klimatické ciele formujú každú politiku

Kým princíp DNSH funguje ako „zelená brzda“, EÚ má aj mimoriadne silný „zelený plyn“: cielené klimatické výdavky. Únia sa zaviazala, že najmenej 30 % zo svojho rozpočtu na roky 2021 – 2027 a z nástroja NextGenerationEU bude smerovať na klimatické ciele. V rámci Plánov obnovy a odolnosti je tento cieľ dokonca minimálne 37 %, pričom celkový odhad naprieč všetkými plánmi dosahuje približne 42 %.

Ako sa to kontroluje? Odpoveďou je mechanizmus nazývaný „sledovanie klímy“ (climate tracking). Rôznym typom aktivít sa priraďujú koeficienty (0 %, 40 % alebo 100 %) podľa toho, ako prispievajú ku klimatickým cieľom. Investícia do veternej elektrárne získa 100 %, zatiaľ čo iné projekty môžu mať príspevok nižší.

Nie je to len účtovné cvičenie. Nejde o priamy príkaz, ale o vytvorenie silnej motivácie. Ak ministerstvo poľnohospodárstva alebo dopravy chce získať maximálne financovanie z EÚ, musí svoje projekty navrhnúť tak, aby spĺňali klimatické kritériá. Týmto sa klimatická politika stáva súčasťou DNA každej európskej politiky a celý rozpočet je tak jemne, ale dôrazne „postrkovaný“ smerom k zelenším výsledkom.

4. Druhá strana mince: Hon na environmentálne škodlivé dotácie

Ak je sledovanie klimatických výdavkov o presmerovaní peňazí na správne miesta, rovnako dôležitou úlohou je zastaviť ich tok na tie nesprávne. Ozelenenie financií má totiž dve strany: podporovať dobré investície a eliminovať tie škodlivé.

EÚ preto zaviedla formálny proces, v rámci ktorého musia členské štáty identifikovať, nahlasovať a postupne ukončovať environmentálne škodlivé dotácie (EHS), s osobitným dôrazom na dotácie na fosílne palivá. Práca je taká detailná, že je rozdelená na dva prúdy: jeden pre dotácie v energetike a druhý pre všetky ostatné.

Nejde pritom len o internú agendu EÚ. Táto snaha je v súlade s medzinárodnými záväzkami, ako je Globálny rámec pre biodiverzitu z Kunmingu a Montrealu, a vyžaduje si pravidelné podávanie správ OSN. Pre podniky a investorov to znamená jasný signál: budúcnosť patrí technológiám, ktoré nepotrebujú dotácie škodiace planéte.

5. Z Bruselu do Bratislavy: Prečo neexistuje jeden univerzálny „zelený“ manuál

Predstava, že politika EÚ je len súborom príkazov, ktoré členské štáty musia otrocky plniť, je mylná. Práve v oblasti zelených financií vidíme, že implementácia európskych rámcov si vyžaduje značné prispôsobenie na národnej úrovni.

Príklady z rôznych krajín ukazujú túto rozmanitosť v praxi:

• Španielsko: Svoju národnú metodiku „zeleného označovania“ rozpočtových položiek prepojilo s Cieľmi udržateľného rozvoja (SDGs) OSN.
• Francúzsko: Využíva svoju národnú metodiku na kontrolu projektov v rámci masívneho investičného plánu „Francúzsko 2030“. Vďaka tomu sa podiel kreditov s priaznivým environmentálnym vplyvom v pláne na rok 2025 zvýšil na 49 % z 39 % v roku 2024.
• Rakúsko: Aktívne pracuje na zosúladení svojej národnej metodiky zeleného rozpočtovania s taxonómiou EÚ a kritériami pre emisiu vlastných zelených dlhopisov.

Táto flexibilita je silnou aj slabou stránkou. Umožňuje národné inovácie, ale zároveň kladie obrovskú záťaž na administratívu jednotlivých štátov, aby si vybudovali odborné kapacity a dokázali európske rámce pretaviť do efektívnych lokálnych riešení.

Zložitý stroj pre jednoduchý cieľ

Európska únia buduje neuveriteľne detailnú a prepojenú finančnú architektúru, aby dosiahla jeden zdanlivo jednoduchý cieľ – udržateľnú budúcnosť. Je to systém, ktorého ozubené kolesá a páky – od princípu DNSH cez klimatické koeficienty až po hon na škodlivé dotácie – sú navrhnuté tak, aby od základu zmenili tok verejných aj súkromných peňazí.

Zatiaľ čo Európa pokračuje vo vylaďovaní tohto zložitého stroja, zostáva pred nami kľúčová otázka: Podarí sa tento komplexný systém udržať dostatočne efektívny a agilný na to, aby priniesol rýchlu a reálnu zmenu, ktorú naša planéta potrebuje, alebo sa jeho vlastná zložitosť stane jeho najväčšou prekážkou? JRi