Obrovské, zdanlivo neprekonateľné náklady na prechod ku klimaticky neutrálnemu svetu predstavujú jednu z najväčších výziev našej doby. Podľa finančných plánov kampane Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (UNFCCC) Race to Zero bude na dosiahnutie tohto cieľa do roku 2050 potrebných až 125 biliónov dolárov. Táto astronomická suma vyvoláva pocit bezmocnosti a stavia pred nás globálny problém, ktorý si vyžaduje inovatívne zdroje financovania vrátane priameho zdanenia priemyselných odvetví, ktoré sú za krízu zodpovedné.

Nedávna hĺbková štúdia vypracovaná pre Európsku komisiu však odhalila niekoľko prekvapivých a neintuitívnych ciest, ako tieto prostriedky získať. Ukazuje sa, že odpoveď nespočíva nevyhnutne v zložitých globálnych dohodách, ale v cielenejších stratégiách. Tento článok prináša tie najdôležitejšie poznatky z tejto správy a ukazuje, ako sú malé skupiny krajín, staré právne doložky a dokonca aj boj proti znečisteniu plastmi ústrednými prvkami budúcnosti financovania opatrení v oblasti klímy.

Ak chcete dosiahnuť veľké ciele vo financovaní klímy, začnite v malom

Jedným z najprekvapivejších záverov správy je, že „plurilaterálne“ prístupy – teda koalície ochotných krajín – sa považujú za „najuskutočniteľnejšie a najsľubnejšie“ pre zavedenie nových klimatických daní a odvodov. Tento poznatok je v priamom protiklade s bežným predpokladom, že ideálom sú globálne, takmer univerzálne dohody, na ktorých sa zúčastnia všetky štáty sveta.

Správa tento prístup zdôvodňuje veľmi jasne:

Plurilaterálna implementácia každého nástroja sa považuje za najuskutočniteľnejšiu a najsľubnejšiu, pretože je pravdepodobnejšie, že sa na nej rýchlo dohodne kritické množstvo krajín a povedie k ambicióznym výsledkom, … na rozdiel od globálnej dohody, ktorá býva rozriedeným kompromisom, nedostatočným na dosiahnutie cieľov a potenciálne blokujúcim ďalšie rokovania…

Význam tohto zistenia je obrovský. Globálne dohody sú často „rozriedené“, pretože musia nájsť najmenší spoločný menovateľ prijateľný pre takmer 200 krajín, čo nevyhnutne potláča ambície. Správa naznačuje, že pokrok nemusí čakať na súhlas každej jednej krajiny. Naopak, menšie, ambicióznejšie skupiny štátov môžu prevziať iniciatívu, vytvoriť funkčné modely, ukázať cestu ostatným a vyhnúť sa riziku zablokovania ďalších rokovaní.

Čísla sú väčšie, ako si dokážete predstaviť

Hoci politické prekážky pri zavádzaní nových medzinárodných odvodov sú vysoké, potenciálny finančný prínos pre klimatické opatrenia je obrovský. Správa analyzuje niekoľko nástrojov, ktorých potenciál na generovanie príjmov ukazuje, že potrebné finančné prostriedky je možné získať – často priamo z odvetví, ktoré najviac prispievajú ku klimatickej kríze.

Tu sú niektoré z odhadovaných ročných príjmov:

• Odvod z ťažby fosílnych palív: Globálny odvod, ktorý by začínal na úrovni len 5 USD za tonu zabudovaného CO2, by mohol v roku 2024 vygenerovať odhadom 215 miliárd USD a v roku 2035 dosiahnuť vrchol na úrovni 1 015 miliárd USD.
• Odvod z mimoriadnych ziskov: Jednorazový dočasný globálny odvod vo výške 33 % z mimoriadnych ziskov dosiahnutých v roku 2022 mohol vygenerovať približne 716,1 miliárd USD.
• Odvod z plastových polymérov: Globálny odvod, založený na existujúcom precedente EÚ vo výške 0,80 €/kg, by mohol ročne mobilizovať odhadom 22 až 34 miliárd EUR.

Tieto čísla jasne demonštrujú, že finančné zdroje na riešenie klimatickej krízy existujú. Kľúčom je vytvorenie politickej vôle na zavedenie mechanizmov, ktoré tieto zdroje presmerujú od znečisťovateľov k financovaniu riešení.

Starobylé právne doložky sú modernou klimatickou hrozbou

Jednou z najväčších, no zároveň najmenej známych prekážok pri zavádzaní nových klimatických odvodov nie je len politický odpor, ale aj nenápadné právne texty ukryté v starých investičných zmluvách. Ide o takzvané „fiškálne stabilizačné doložky“.

Správa ich definuje ako ustanovenia, ktoré sa často nachádzajú v zmluvách v rozvojových krajinách a chránia investorov tým, že obmedzujú schopnosť vlády meniť daňové zákony po uskutočnení investície. Inými slovami, tieto klauzuly „zmrazujú“ daňové podmienky na desaťročia dopredu. Správa jasne uvádza, že tieto doložky predstavujú „potenciálne obrovskú prekážku pre zavedenie nových odvodov.“

Tento poznatok je kľúčový, pretože ukazuje, že cesta ku klimatickému financovaniu si vyžaduje nielen vytváranie nových politík, ale aj istú formu právnej archeológie – teda odkrývanie a neutralizáciu desaťročia starých dohôd, ktoré boli uzatvorené bez ohľadu na klímu a dnes aktívne bránia pokroku.

Boj proti znečisteniu plastmi by mohol financovať klimatické opatrenia

Správa navrhuje zavedenie odvodu z plastových polymérov, ktorý by sa zameriaval na výrobu primárnych (tzv. panenských) plastov z fosílnych surovín. Tento nápad získava na dôležitosti, keď si uvedomíme rozsah problému: produkcia plastov vzrástla z „2 miliónov ton v roku 1950 na 400 miliónov ton v roku 2022“ a očakáva sa, že do roku 2060 sa takmer strojnásobí.

Takýto odvod by mal dvojaký prínos. Po prvé, generoval by „stabilný a predvídateľný zdroj financií“. Po druhé, uplatnil by princíp „znečisťovateľ platí“ na priemysel, ktorého environmentálne náklady sú obrovské. Toto je transformačná myšlienka: finančný mechanizmus navrhnutý na riešenie jednej veľkej environmentálnej krízy (znečistenie plastmi) môžeme použiť na priame financovanie boja proti druhej (zmene klímy), čím vytvárame silný príbeh prepojených riešení.

Že nejde o teoretický koncept, dokazuje aj reálny príklad. Európska únia už zaviedla tzv. „vlastný zdroj z plastov“, ktorý predstavuje poplatok vo výške 0,80 € za každý kilogram nerecyklovaného plastového obalového odpadu. Tento mechanizmus potvrdzuje, že zdanenie plastov je uskutočniteľný a funkčný nástroj.

Záver: Otázka neznie, či si to môžeme dovoliť

Ako ukazuje táto prelomová štúdia, cesta k financovaniu klimatických opatrení nevedie cez čakanie na globálny konsenzus, ale cez odvážne koalície ochotných, cielené zdanenie znečisťovateľov a právne konfrontácie s pozostatkami minulosti. Skutočným odkazom správy je, že prekážky financovania klimatických opatrení už nie sú technické ani finančné, ale takmer výlučne politické.

Keď sa o týchto inovatívnych finančných nástrojoch diskutuje, skutočnou otázkou sa nestáva, či si môžeme dovoliť opatrenia v oblasti klímy, ale či si môžeme dovoliť náklady na nečinnosť. JRi