Konferencia COP30, ktorá sa koná v brazílskom Beléme, je tradične vnímaná ako primárne fórum pre riešenie emisií skleníkových plynov. Avšak popri klimatických cieľoch je kľúčovou témou aj ochrana prírody a biodiverzity, vrátane obnovy chránených území, lesov, oceánov a mokradí. Podľa výskumu vedeckého tímu z University of Sydney však existuje zásadný tichý problém: mnohé ciele ochrany prírody sú ohrozené kvôli „conservation abandonment“ — zanedbávaniu alebo úplnému opúšťaniu už formálne založených iniciatív.

Klimatická závislosť: Viac než len papier

Ochrana prírody nie je od klimatických opatrení oddeliteľná. Lesy, oceány a mokrade predstavujú kľúčové uhlíkové zásobníky, a ak dôjde k ich degradácii alebo opusteniu správy, stráca sa významná kapacita na zachytávanie emisií, čím sa ohrozuje docielenie klimatických cieľov.

Vedci varujú, že ak nebudú iniciatívy ochrany spravované s rovnakou vážnosťou ako klimatické opatrenia – t.j., ak nebudú financované, monitorované a vyhodnocované – deklarované záväzky týkajúce sa rozšírenia chránených území ostanú len „na papieri“. Príkladom je Austrália, kde bolo 38-krát znížené ochranné postavenie alebo zmenený status chránených oblastí, čo ovplyvnilo viac než milión kilometrov štvorcových územia. Toto zlyhanie je dôsledkom toho, že globálne uznanie a financovanie účinkov ochrany prírody majú tendenciu byť príliš krátkodobé.

Finančná neistota a tlaky na územia

Hlavnou výzvou, ktorá prispieva k tomuto „tichému zlyhaniu“, je finančná udržateľnosť. Autori zdôrazňujú, že „Spustenie projektu je len začiatok“. Bez stabilného financovania a mechanizmov kontinuity správa často stagnuje alebo zaniká.

Ďalším rizikom je politická a právna neistota. Zmeny vo vládnych prioritách a znížená legislatívna podpora môžu viesť k zmierneniu ochranárskych opatrení. Napríklad, hoci Austrália má rozsiahlu sieť morských chránených území, v praxi je správa a vynucovanie pravidiel často slabé.

Situáciu zhoršuje nedostatočný monitoring a transparentnosť. Bez spoľahlivých údajov je ťažké posúdiť, či ochrana funguje, alebo ide len o „kredité sľubov“. Chránené územia navyše čelia čoraz väčším tlakom v dôsledku klimatických dopadov (požiare, sucho) a vyťažovaniu zdrojov. Ak sa ochrana oslabí, územia ako boreálne lesy, ktoré sú uhlíkovými zásobníkmi, sa môžu zmeniť na zdroje emisií.

Odporúčania pre COP30: Od sľubov k akcii

Na COP30 je kritické prijať opatrenia, ktoré zabránia regresii už existujúcich ochranných iniciatív. Vedci odporúčajú zamerať sa na dlhodobú udržateľnosť ochrany, nie len na zakladanie nových území. To si vyžaduje záväzky, ktoré zahŕňajú stabilné financovanie, monitoring, správu a participáciu miestnych komunít.

Kľúčové je aj zvýšenie transparentnosti – verejné uvádzanie stavu ochranných projektov, financovania a výstupov, čím sa predíde tichému zlyhaniu. Ochrana prírody musí byť plne integrovaná do klimatických cieľov, napríklad prostredníctvom uhlíkových bilancií, uhlíkových trhov alebo biodiverzitných kreditov. Chránené územia musia mať silný právny status, stabilné financovanie a jasné sankcie pri ich degradácii.

COP30 predstavuje moment, kedy je potrebné prejsť od deklarácií k konkrétnym mechanizmom, financovaniu a transparentnému monitorovaniu. Inak existuje reálne riziko, že globálne ciele pre biodiverzitu a klímu budú ohrozené, pretože ochranné rámce pomaly vyprchajú. Ochrana prírody sa nesmie stať len spusteným projektom, ale kontinuálnou investíciou do klimatickej stability. JRi