V brazílskom meste Belém sa schyľuje k jednému z najdôležitejších klimatických summitov desaťročia – COP30. Tento summit, prezývaný „Amazonský COP“, má byť bodom zlomu, kde sa svet konečne posunie od sľubov ku konkrétnym činom. Desať rokov po Parížskej dohode je tlak obrovský. Avšak pod povrchom diplomatických úsmevov a ambicióznych cieľov sa skrýva hlboký a nebezpečný deficit dôvery, ktorý hrozí zrútením celej stavby globálnej klimatickej spolupráce. Tento článok odhalí päť kľúčových trhlín v základoch COP30, ktoré ukazujú, prečo je cesta k záchrane planéty taká krehká.

Paradox hostiteľskej krajiny: „Amazonský COP“ bude financovaný ropou z Amazonky

Je to paradox, ktorý odhaľuje systémovú schizofréniu klimatickej politiky. Brazília, hostiteľská krajina summitu zameraného na ochranu lesov, ktorá sa zaviazala k ambicióznemu cieľu znížiť emisie o 59 až 67 % do roku 2035 v porovnaní s rokom 2005, súčasne schvaľuje plány na prieskumné ropné vrty na mori. A to priamo v blízkosti ústia rieky Amazonky. Prezident Lula da Silva tento krok obhajuje argumentom, že príjmy z fosílnych palív sú nevyhnutné na financovanie prechodu krajiny na čistejšiu energiu. Jeho postoj je však symptómom globálneho napätia: ako môžu rozvojové krajiny vyvážiť potreby vlastného rozvoja s klimatickými cieľmi v globálnom finančnom systéme, ktorý stále odmeňuje ťažbu fosílnych palív? Tento zásadný rozpor podkopáva dôveryhodnosť predsedníctva COP30 ešte skôr, ako sa summit vôbec začal.

Bohaté krajiny kážu vodu, no pijú ropu

Analýza organizácie Oil Change International odhalila šokujúcu skutočnosť: štyri bohaté štáty – Spojené štáty, Kanada, Austrália a Nórsko – od podpísania Parížskej dohody v roku 2015 kolektívne zvýšili svoju produkciu ropy a zemného plynu o takmer 40 %. Sú to tie isté krajiny, ktoré najhlasnejšie vyzývajú rozvojový svet, aby znižoval svoje emisie.

Táto priepastná asymetria medzi produkciou a financovaním nie je len pokrytectvom; je primárnym motorom deficitu dôvery, ktorý už desaťročie paralyzuje klimatické rokovania. Kontrast je zdrvujúci: zatiaľ čo krajiny globálneho Severu poskytli od roku 2015 klimatické financovanie vo výške približne 280 miliárd dolárov, ropné a plynárenské spoločnosti so sídlom v týchto krajinách dosiahli v rovnakom období zisky takmer päťnásobne vyššie – takmer 1,3 bilióna dolárov.

„Desať rokov po Paríži najbohatšie krajiny sveta stále prilievajú olej do ohňa. Spojené štáty, Kanada, Austrália a Nórsko masívne zvýšili produkciu ropy a plynu, zatiaľ čo klimatický chaos sa zintenzívnil. Je to zrada vedy, spravodlivosti a ich právnych záväzkov.“ – Romain Ioulalen, Oil Change International Global Policy Lead

Táto hlboká nedôvera viac než len podkopáva morálnu autoritu; otrávila studňu pre najdôležitejšie rokovanie na COP30: boj o klimatické financovanie.

Ambiciózny lesný fond za 125 miliárd dolárov je v skutočnosti riskantná stávka

Brazília prichádza na COP30 so svojím vlajkovým projektom – fondom Tropical Forest Forever Facility (TFFF), ktorý má získať 125 miliárd dolárov na platenie tropickým krajinám za ochranu ich lesov. Tento model je však symptómom neochoty Severu poskytovať priame verejné financie. Namiesto grantov, ktoré by boli prejavom zodpovednosti, ponúka trhový nástroj, ktorý presúva riziko na Juh.

V podstate fond žiada rozvojové krajiny, aby chránili svoje lesy za prísľub, že dostanú zvyšné zisky z portfólia na akciovom trhu. Ak trh klesne, súkromní investori sú vyplatení ako prví, zatiaľ čo krajiny chrániace lesy – a planétu – nemusia dostať nič. Výplaty vo výške zhruba 4 doláre na hektár označili experti za „smiešne a nedostatočné na to, aby nahradili alternatívy“, ako je napríklad pestovanie plodín na export. Kritici preto tento model vnímajú ako spôsob, ako „zakryť nedostatok ambícií a štedrosti krajín globálneho Severu“ a vyhnúť sa priamej, predvídateľnej pomoci.

Najväčší boj sa nevedie o emisie, ale o peniaze

Úspech celého summitu COP30 závisí od jediného bodu: nového kolektívneho kvantifikovaného cieľa v oblasti klimatického financovania (NCQG) – zjednodušene povedané, ide o novú globálnu cenovku za klimatické opatrenia a rozhodnutie o tom, kto zaplatí účet. A tu sú čísla priepastné. Rozvojové krajiny požadujú ročnú podporu vo výške 1,3 bilióna dolárov. Hoci sa táto suma môže zdať astronomická, je v príkrom kontraste s takmer 1,3 biliónom dolárov ziskov, ktoré si v rovnakom období pripísali ropné a plynárenské spoločnosti sídliace práve v tých krajinách globálneho Severu, ktoré s financovaním prechodu váhajú.

Záväzok, ktorý vzišiel z predchádzajúceho summitu COP29, je pritom len 300 miliárd dolárov ročne, a to až do roku 2035. Správa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) pomenovala tento stav s brutálnou úprimnosťou:

„Beh na prázdno: Svet sa pripravuje na klimatickú odolnosť – bez peňazí, ktoré by to umožnili“

Bez masívneho a dôveryhodného finančného balíka nebudú rozvojové krajiny ochotné súhlasiť so žiadnymi ambicióznymi cieľmi. Táto finančná priepasť a hlboký deficit dôvery sú jadrom patovej situácie, ktorá paralyzuje globálnu klimatickú politiku.

Plány na adaptáciu prehliadajú tú najzákladnejšiu potrebu: prístrešie

Všetky diskusie o adaptácii na zmenu klímy trpia obrovskou slepou škvrnou. Správa organizácie Habitat for Humanity odhalila, že národné klimatické plány (NDC) takmer systematicky ignorujú otázku bývania a neformálnych osád – slumov. A to aj napriek tomu, že v nich žije viac ako miliarda najzraniteľnejších ľudí na svete, ktorí sú v prvej línii klimatických katastrof.

Štatistiky sú šokujúce: iba 11 z preskúmaných NDC spomína neformálne osady alebo slumy ako národný problém a len 7 % všetkého klimatického rozvojového financovania je smerovaných na postupné formy bývania alebo modernizáciu slumov. Zatiaľ čo lídri budú v Beléme hovoriť o zložitých stratégiách, prehliadajú tú najzákladnejšiu potrebu – bezpečné a odolné prístrešie, ktoré by mohlo chrániť milióny životov. Najohrozenejšie komunity tak zostávajú bez reálnej podpory.

Klimatický summit COP30 sa prezentuje ako konferencia nádeje a implementácie. Pod povrchom oficiálnych vyhlásení sa však skrýva svet plný hlbokých rozporov a neriešených napätí, ktoré pramenia z kritického deficitu dôvery. Od ropných plánov hostiteľskej krajiny cez finančnú neochotu bohatých štátov až po ignorovanie základných ľudských potrieb – zoznam problémov je dlhý a odhaľuje systémové zlyhania. Zostáva nám tak kľúčová otázka: Môže summit postavený na takomto narušenom základe dôvery priniesť radikálne kroky, ktoré svet potrebuje, alebo je Belém odsúdený stať sa pamätníkom ďalšieho desaťročia porušených sľubov? JRi