Klimatická zmena je čisto vedecký, ale zároveň aj hlboko spoločenský problém, pričom najťažšiu daň za ňu platí prevažná časť sveta, zatiaľ čo ekonomická elita túto daň neustále zvyšuje. Štúdie jasne poukazujú na extrémne rozdiely v zodpovednosti za globálne emisie: kým desať percent najbohatších ľudí sveta produkuje takmer polovicu všetkých skleníkových plynov (približne 47–50 %), najbohatšie jedno percento zodpovedá za 15 až 20 % emisií. Ako trefne poznamenal slovenský politológ Peter Profant: „Znížiť príjem a majetok bohatých – potom nebudú schopní toľko spotrebúvať“.

Tento „uhlíkový chomút“ ťahá len malá časť ľudstva. Grafická analýza think-tanku Hot or Cool Institute ukázala,

že napríklad priemerný Američan ročne vyprodukuje až 17-krát viac emisií, než by zodpovedalo cieľom Parížskej dohody. Podobne Austrália a Kanada prekračujú svoj „uhlíkový podiel“ 11- až 12-násobne. Fakt, že len pár percent najbohatších ľudí masívne zaťažuje vzduch, je alarmujúci. Napríklad len jachty, súkromné lety a investície 50 najbohatších miliardárov vyrobia za približne 90 minút viac uhlíka, než priemerný človek za celý život. Denník The Guardian takisto upozornil, že najbohatších 10 % populácie je zodpovedných za dve tretiny globálneho otepľovania, ku ktorému došlo od roku 1990.

Príkladom extrémnej nadspotreby je letecká doprava bohatej elity. Americkí vedci zistili, že 13 500 súkromných lietadiel v USA ročne vyprodukuje približne 940 miliónov ton CO₂, čo predstavuje emisný ekvivalent 50 miliónov automobilov. Tieto súkromné lety navyše často spotrebúvajú až niekoľkonásobne viac paliva na kilometer než bežné komerčné lety. Bohatí si celkovo doprajú viac energie a zdrojov než priemerní ľudia – vlastnia väčšie domy, autá, lietajú častejšie a jedia viac mäsa, čo priamo vedie k vyšším emisiám skleníkových plynov a rýchlejšiemu otepľovaniu planéty.

Nerovnosť ako brzda účinných klimatických opatrení

Napriek týmto faktom sa problém nadmernej spotreby bohatých nedostáva do účinných klimatických politík. Odborníci varujú, že ekonomická nerovnosť systémovo brzdí riešenie krízy. V praxi majú totiž bohatí neúmerne veľký politický vplyv a často aj vlastnia firmy, ktoré klimatické opatrenia odmietajú. Výskum Oxfamu ukázal, že mnohé podniky spojené s 50 najbohatšími miliardármi lobujú proti prospešným klimatickým dohodám. Keďže štvrtina týchto miliardárov zbohatla z fosílnych palív, je prirodzené, že blokujú snahy o ohľaduplnejšiu klímu.

Naopak, zraniteľné a chudobné skupiny, ktoré pociťujú klimatickú krízu najviac, majú v politike najmenšie zastúpenie. Ekonómka Rohini Pande zdôrazňuje, že rastúca nerovnosť podkopáva demokraciu, pretože najbohatší si držia neúmerne veľkú moc, čo vedie k oslabeným klimatickým reguláciám a cenám uhlíka. Bohatí sa nemusia obávať dôsledkov svojich emisií, pretože predpokladajú, že si svoje pohodlie dokážu ochrániť a varovania ignorujú v záujme zisku.

Prechod k lepším politikám komplikuje aj pocit nespravodlivosti. Ak sú dane na uhlík stanovené plošne, môžu vyzerať ako trest pre chudobných. Pande poznamenáva, že ak sa uhlíková daň navrhne ako „daň pre chudobných“, bohatí aj chudobní sa proti nej spoja (ako to bolo vidieť napríklad pri protestoch žltých viest vo Francúzsku). Tým sa účinné zavádzanie nových daní sťažuje.

Spravodlivé nástroje na zníženie emisií

Na vyváženie tejto nerovnosti navrhujú odborníci rôzne nástroje:

1. Uhlíková daň (Carbon Tax): Štandardný nástroj, no ekonómovia zdôrazňujú, že musí byť navrhnutá sociálne citlivo, napríklad s výnimkami pre nízke príjmy, inak by neprimerane zaťažila chudobných.
2. Daň z luxusu (Luxury Carbon Tax): Ide o obzvlášť prísne dane na luxusné emisie, ktoré si môže dovoliť len najbohatšia vrstva. Patrí sem zdanenie súkromných lietadiel, superjácht, drahých áut a honosných nehnuteľností. Profesori Wallace a Welton navrhujú takéto riešenie, aby sa upriamila pozornosť na 10 % populácie, ktorá produkuje najviac emisií. Kanada už daň na luxusné autá, lode a lietadlá zaviedla, a Los Angeles zvýšilo daň z predaja drahých nehnuteľností.
3. Daň za časté lety (Frequent-flyer levy): Dodatočná daň pre osoby s viacerými ročnými letmi, zameraná na obmedzenie nadmernej leteckej spotreby „bohatých cestovateľov“. Pande spomína, že sa skloňuje aj alternatíva zákazu obchodných lietadiel na krátke vzdialenosti.
4. Progresívne dane z bohatstva a príjmov: Vyššie sadzby pre najbohatších občanov (napr. z vysokého dedičstva, majetku alebo kapitálových ziskov). Európska správa odporúča dokonca zaviesť tzv. wealth cap – maximálny povolený pomer medzi najvyššími a najnižšími príjmami.

Tieto opatrenia by výrazne zvýšili spravodlivosť klimatickej politiky. Oxfam vypočítal, že daňový balík zameraný na letiská a jachty by mohol v Spojenom kráľovstve vygenerovať až 2 miliardy libier ročne, čím by „útočil na tých, ktorí si to môžu dovoliť“.

Redistribúcia je klimatická politika

Spravodlivejšia uhlíková politika by priniesla benefity celej spoločnosti. Ak bohatí prispievajú primerane ku svojim emisiám, uvoľňuje sa uhlíkový priestor pre ostatných a vznikajú zdroje na pomoc najzraniteľnejším. Rohini Pande to vystihuje vetou: „Redistribúcia od bohatých k chudobným je klimatická politika“. Ak by decil najbohatších znížil svoju uhlíkovú stopu na udržateľnú úroveň, ročné globálne emisie by klesli o viac než tretinu.

Vybrané prostriedky z týchto daní by mali financovať zelenú verejnú dopravu, obnovu bytov s nulovými emisiami alebo adaptačné programy pre najchudobnejších. Tým by verejnosť videla bezprostredný prospech – napríklad dostupnejšiu hromadnú dopravu namiesto áut, lepšie zateplené domy, alebo rozvoj obnoviteľnej energie.

Ako uzatvára správa Hot or Cool, „globálne koordinovaná akcia v oblasti daní a bohatstva by mohla zabezpečiť základné životné potreby pre všetkých a zmierniť sociálne napätie, ktoré podkopáva spoluprácu na klíme“. Bohatí nesmú byť ušetrení – musia zaplatiť za svoje nadspotrebné životné štýly, aby sa odľahčila planéta a celá spoločnosť získala reálnejšiu šancu na udržateľnú budúcnosť. JRi