V súčasnej klimatickej politike sa často stretávame s pojmom „ťažko znížiteľné“ emisie, ktorý sa stal kľúčovým zdôvodnením pre technológie zachytávania a ukladania uhlíka (CCS) alebo pre riešenia negatívnych emisií, ako je priame zachytávanie CO2 zo vzduchu (DAC) či bioenergia so zachytávaním a ukladaním uhlíka (BECCS). Tento koncept je opakovaný mnohými priemyselnými lobistami a oficiálnymi orgánmi, vrátane Európskej komisie, Chevronu, Siemensu, UNECE, Ázijskej rozvojovej banky a IEA. Avšak, ako poukazujú zdroje, pojem „ťažko znížiteľné“ je problematický a je pravdepodobne výsledkom masívneho lobistického úsilia, nie vedeckého základu.

Kritika spočíva v niekoľkých bodoch:

• Spochybnenie existencie veľkej skupiny emisií bez možnosti zmiernenia.
• Obmedzená účinnosť CCS: CCS nikdy nezachytí 100 % emisií, často je to len okolo 50 %, a so značnými energetickými stratami (tzv. „parazitická“ strata energie alebo „energetická penalizácia“), ktoré môžu zvýšiť spotrebu paliva na výrobu elektriny o 13-44 %.
• Rýchlosť nasadenia CCS: Pochybnosti o tom, ako rýchlo sa CCS dokáže nasadiť v relevantnom meradle.
• Alternatívy k negatívnym emisiám: Dôraz na technologické riešenia (DAC, BECCS) namiesto prírodných riešení, ako je zalesňovanie a obnova mokradí, ktoré sú často lacnejšie, rýchlejšie a bezpečnejšie.
• CCS ako dočasné riešenie: CCS je inherentne prechodné opatrenie, ktoré si vyžaduje ďalšie, rovnako nákladné systémy v budúcnosti. Investovať najprv do jedného extrémne drahého systému a potom prejsť na ďalší, rovnako drahý, nedáva pre spoločnosť zmysel.

Alternatívy v kľúčových sektoroch:

Hoci sú niektoré odvetvia často označované za „ťažko znížiteľné“, zdroje poukazujú na existenciu iných, lepších riešení:

• Oceliarsky priemysel: Hoci bol kedysi považovaný za hlavného kandidáta na CCS, dnes existuje alternatívna cesta bez uhlíkových emisií: výroba ocele na báze zeleného vodíka. Veľké oceliarske spoločnosti už testujú alebo budujú takéto procesy, vrátane SSAB, LKAB, Vattenfall, McKinsey, Baowu a Fortescue.
• Výroba cementu: Aj keď existujú projekty CCS v cementárňach (napr. v Nórsku), sú nákladné a nepredstavujú jediné riešenie. Spoločnosti ako Ecocem už dosahujú výrazné zníženie CO2 o 70 % používaním alternatívnych spojív.
• Poľnohospodárstvo: Hlavné emisie (metán, oxid dusný, CO2) nemožno zachytávať pomocou CCS. Namiesto toho existuje mnoho spôsobov, ako emisie znížiť, napríklad úpravou praxe v chove hospodárskych zvierat alebo optimalizáciou používania hnojív.
• Spracovanie zemného plynu: Hoci väčšina zachyteného uhlíka pochádza z tohto sektora, CO2 sa často reinjektuje do ropných vrtov na zvýšenú ťažbu ropy (EOR), čo v skutočnosti nevedie k odstráneniu CO2 z atmosféry. Najlepším riešením je znížiť spotrebu zemného plynu a využívať plyn s nižším obsahom CO2.
• Lodná doprava a letectvo: Zachytávanie CO2 na palube lodí je považované za veľmi pritiahnutú myšlienku kvôli objemu a hmotnosti potrebného vybavenia. Alternatívy zahŕňajú zníženie rýchlosti, využívanie veternej a solárnej energie na lodiach. V leteckej doprave môžu mať úlohu biopalivá, ale v obmedzenej miere. Kľúčové je zníženie objemu dopravy.
• Biopalivá: Zachytávanie CO2 zo spaľovania biopalív je nerealistické. Výroba etanolu z kukurice s CCS je kritizovaná ako neudržateľná a neekologická, napriek významným dotáciám.
• Nízkouhlíkový (modrý) vodík: Vyrába sa z fosílneho plynu s CCS, ale zelený vodík (z elektrolýzy s obnoviteľnou energiou) je rýchlejší a jednoduchší. Používanie vodíka na vykurovanie namiesto tepelných čerpadiel sa považuje za neefektívne.
• Amoniak: Alternatívou k výrobe s emisiami CO2 je zníženie spotreby hnojív, konzumácia menšieho množstva mäsa a predovšetkým použitie zeleného vodíka.
• Plasty a chemický priemysel: Namiesto „molekulárnej“ recyklácie, ktorá by si vyžadovala rozsiahlu a nákladnú infraštruktúru, je preferovanou politikou „znižovať, opätovne používať, recyklovať“. Chemický priemysel je heterogénny, a niektoré jeho časti (ako farmaceutický priemysel) nemajú významné emisie, aby odôvodňovali masívne investície do CCS.
• Nakladanie s odpadmi a spaľovanie odpadov: Hoci existujú plány na CCS v spaľovniach odpadu, toto odvetvie má „zvrátené stimuly“, ktoré idú proti znižovaniu, opätovnému použitiu a recyklácii odpadu. Skutočným riešením je politika „znižovať, opätovne používať, recyklovať“ a výroba bioplynu z organického odpadu.

Záverom, koncept „ťažko znížiteľných“ sektorov je spochybňovaný. Zdroj tvrdí, že tieto sektory nie sú buď ťažko znížiteľné, alebo sú z hľadiska emisií menšieho významu. Nemôžu preto odôvodniť rozsiahle investície do CCS infraštruktúry. Najistejším spôsobom, ako znížiť emisie, je obmedziť naše používanie fosílnych palív. JaroR

Glosár kľúčových pojmov

• Ťažko odbúrateľné (Hard to abate): Koncept, ktorý tvrdí, že existuje veľká skupina emisií, ktoré sa ťažko znižujú a vyžadujú si technológiu zachytávania uhlíka (CCS) alebo negatívne emisie. Autor spochybňuje oprávnenosť tohto pojmu a tvrdí, že je výsledkom lobingu.
• Zachytávanie a ukladanie uhlíka (CCS – Carbon Capture and Storage): Technológia, ktorá zahŕňa zachytávanie CO2 z veľkých priemyselných zdrojov a jeho následné trvalé ukladanie pod zem. Autor kritizuje jej účinnosť, energetickú náročnosť a ekonomickú nevýhodnosť ako dlhodobého riešenia.
• Negatívne emisie (Negative emissions): Technológie a metódy, ktoré odstraňujú CO2 z atmosféry. Dokument rozlišuje medzi technologickými opatreniami (ako DAC a BECCS) a prírodnými riešeniami (ako zalesňovanie a obnova mokradí).
• Priame zachytávanie zo vzduchu (DAC – Direct Air Capture): Technologické riešenie na priame odsávanie CO2 z atmosféry. Autor ho považuje za veľmi drahé a pochybuje o jeho technickej a ekonomickej kredibilite.
• Bioenergia so zachytávaním a ukladaním uhlíka (BECCS – Bioenergy with Carbon Capture and Storage): Kombinácia výroby energie z biomasy so zachytávaním a ukladaním emisií CO2. Autor spochybňuje jej udržateľnosť z hľadiska využívania pôdy a nákladov.
• Zelený vodík (Green hydrogen): Vodík vyrábaný elektrolýzou vody pomocou elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Autor ho propaguje ako alternatívu k fosílnym palivám v sektoroch ako oceľ a chemický priemysel.
• Modrý vodík (Blue hydrogen): Vodík vyrábaný z fosílneho plynu s následným zachytávaním emisií CO2 pomocou CCS. Autor ho kritizuje ako menej udržateľnú možnosť v porovnaní so zeleným vodíkom.
• Zlepšená ťažba ropy (EOR – Enhanced Oil Recovery): Proces, pri ktorom sa CO2 vstrekuje do ropných vrtov na vytlačenie ďalšej ropy. Autor kritizuje, že mnohé CCS projekty v sektore zemného plynu používajú EOR, čím CO2 len presúvajú, ale neodstraňujú.
• Riadenie dopytu (DSM – Demand-Side Management): Optimalizácia spotreby elektrickej energie na strane spotrebiteľa s cieľom vyrovnávať výkyvy v dodávke z premenlivých obnoviteľných zdrojov. Autor ho považuje za kľúčový pre stabilitu siete bez CCS.
• Uhlíková cirkularita (Carbon circularity): Koncept presadzovaný priemyselnými lobistami, najmä z ropného sektora, ktorý naznačuje, že CO2 môže byť recyklované a opätovne použité. Autor to považuje za pokus o udržanie status quo.
• CCU (Carbon Capture, Utilisation and Storage): Rozšírenie CCS, ktoré zahŕňa využívanie zachyteného CO2 na výrobu rôznych produktov. Autor spochybňuje praktickosť a ekonomickú opodstatnenosť rozsiahleho využívania CO2 ako suroviny.
• HYBRIT: Švédska iniciatíva na výrobu ocele bez fosílnych palív pomocou zeleného vodíka. Autor ju uvádza ako úspešný príklad alternatívnej dekarbonizačnej stratégie.
• Perverzný stimul (Perverse incentive): Neúmyselný a neželaný výsledok ekonomickej politiky, ktorý vedie k správaniu v rozpore s pôvodným cieľom. Autor ho používa na opis motivácie v odvetví spaľovania odpadu.