Čo je klimatická spravodlivosť?

Spôsoby, akými hovoríme o klimatickej zmene, sa v posledných rokoch zásadne zmenili. Dlho sa globálne otepľovanie vnímalo predovšetkým ako environmentálny problém – stačí si predstaviť obrázky požiarov, povodní a extrémneho počasia, spojené s rôznymi výzvami na „záchranu planéty“, „ochranu dažďových pralesov“ a „záchranu ľadových medveďov“.

Teraz však uznávame, že ide aj o významnú ľudskú krízu; pojem „životné prostredie“ nemožno jednoducho oddeliť od ľudských záujmov a v ohrození nie sú len ľadové medvede, ale aj my sami.

S týmto posunom prišlo aj uvedomenie, že riešenia klimatickej krízy nie sú len otázkami vedy, ale aj politiky. Naše diskusie o klíme musia zahŕňať viac než iba údaje a štatistiky o zvýšení teplôt a koncentráciách oxidu uhličitého; mali by sa dotýkať aj tém ako moc, prístup k zdrojom a spravodlivosť.

Keďže klimatická zmena je aj ľudskou a politickou záležitosťou, je nevyhnutné, aby jej riešenia zohľadnili chaotický a zložitý svet globálnej politiky. Požiadavka na „klimatickú spravodlivosť“ uznáva, že aj keď je globálne otepľovanie celosvetovým problémom, jeho dopady sa neprejavujú rovnomerne. Najhoršie následky klimatickej krízy – ako sú extrémne horúčavy, povodne a nedostatok potravín – nepriamo zasahujú najmä krajiny a komunity globálneho juhu.

Okrem toho tento koncept uznáva, že zodpovednosť za vznik krízy nie je spravodlivo rozdelená. Miesta, ktoré najviac trpia následkami globálneho otepľovania, majú len malú alebo žiadnu historickú zodpovednosť za jeho spôsobenie. Väčšina viny spočíva na bohatých krajinách globálneho severu, ktoré v minulosti využívali obrovské množstvá fosílnych palív na podporu svojho priemyselného rastu.

Napríklad iba jedna krajina – Spojené štáty americké – doteraz zodpovedajú za viac než štvrtinu všetkých emisií oxidu uhličitého, zatiaľ čo celkový objem emisií za celý africký kontinent je pod 3 %. Spojené kráľovstvo, aj keď je zodpovedné len za 1 % aktuálnych emisií, má obrovskú historickú stopu; až do roku 1882 predstavovalo viac ako polovicu všetkých globálnych emisií oxidu uhličitého.

Tento nerovný obraz však stále nedokresľuje kompletnú nerovnosť historických emisií oxidu uhličitého. Veľa CO2, ktoré je priraďované krajinám s nižšími a strednými príjmami, sa uvoľňuje na uspokojenie dopytu po spotrebnom tovare v bohatých krajinách. Napríklad WWF vypočítalo, že „skutočná“ uhlíková stopa Spojeného kráľovstva by mohla byť až dvojnásobná, ak by zohľadňovala tieto externé emisie. Tým pádom úspech Spojeného kráľovstva pri znižovaní emisií oxidu uhličitého od roku 1990 vyzerá oveľa menej impozantne.

Táto situácia nevznikla náhodou, ale je výsledkom premyslených politických rozhodnutí bohatých krajín. Pri mnohých súčasných geopolitických problémoch, akonáhle začnete hľadať príčiny, dostanete sa k európskemu kolonializmu.

Bohatstvo európskych a severoamerických ekonomík bolo do značnej miery vybudované na využívaní prírodných zdrojov a pracovnej sily z krajín Afriky, Južnej Ameriky a Ázie, čím vznikla obrovská ekonomická nerovnosť, ktorá definuje dnešný svet. Aj po formálnej dekolonizácii tento model ekonomikou ťažby pretrváva vďaka silným korporáciám, ktorých dodávateľské reťazce presahujú hranice a preukazujú malý rešpekt k miestnym komunitám alebo k životnému prostrediu.

Tento pretrvávajúci ekonomický rozkol má hlboký vplyv na odolnosť krajín voči zmene klímy. Krajiny globálneho juhu, ktoré sa ocitajú najviac postihnuté krízou spôsobenou činnosťou krajín globálneho severu, sa často stretávajú s nedostatkom zdrojov na prispôsobenie sa tejto kríze v dôsledku svojich politík.

Keď sa pozrieme na jednotlivé krajiny, príbeh je v podstate rovnaký. To najbohatšie je zodpovedné za neúmerné množstvo emisí oxidu uhličitého, zatiaľ čo tí najchudobnejší a najviac marginalizovaní musia čelí najväčším dopadom globálneho otepľovania a majú najmenej prostriedkov na prispôsobenie sa zmenám.

Obrovská nespravodlivosť klimatickej krízy má dôležité dôsledky pre naše úsilie dohodnúť sa na medzinárodných riešeniach. Napríklad požiadavka, aby všetky krajiny vykonávali dekarbonizáciu rovnakým tempom a rovnomerne rozdelili zostávajúci uhlíkový rozpočet. Aby sme dosiahli klimatickú spravodlivosť, musia bohaté štáty uznať svoju historickú vinu za vznik tejto krízy a prijať kroky na nápravu – napríklad podporovaním rozvojových krajín v prechode na čistú energiu a prispôsobovaním sa našej meniacem sa klíme.

Vlády týchto krajín musia presadzovať legislatívne opatrenia, aby spoločnosti so sídlom v ich hraniciach niesli zodpovednosť za škody, ktoré spôsobujú ľuďom a životnému prostrediu v zahraničí. To zahŕňa ochranu práv pôvodných obyvateľov a komunít, ktoré chránia lesy zohrávajúce kľúčovú úlohu pri ochrane prírodného sveta a sú vážne ohrozené jeho ničením.

A nakoniec, každý spravodlivý proces zahŕňa vypočutie tých, ktorí boli postihnutí. To isté platí aj pre klimatickú spravodlivosť, ktorá musí zabezpečiť, že tí, ktorých klimatická kríza najviac zasiahla, dostanú výrazný hlas v rokovaniach o klimatickej politike, ktorým po dlhý čas dominovali záujmy bohatých korporácií a krajín. (Co2AI)