Umelá inteligencia býva často prezentovaná ako nehmotný softvérový zázrak, ktorý vyrieši klimatickú krízu a zefektívni svet. Na pozadí tejto digitálnej revolúcie sa však stavia najmasívnejšia fyzická infraštruktúra v dejinách – obrovské betónové dátové centrá, ktoré spotrebúvajú miliardy litrov pitnej vody, preťažujú elektrické siete a vracajú do hry fosílny priemysel. Samotný algoritmický kód AI za tento stav nemôže; skutočnou hrozbou pre udržateľnú budúcnosť sú stratégie, netransparentnosť a bezohľadná expanzia veľkých technologických firiem.

Neviditeľná hydrologická stopa: Ako cloud vysúša najpálčivejšie regióny

Jedným z najväčších, no dlho prehliadaných vplyvov digitálnej expanzie je enormná spotreba vody. Dátové centrá vyžadujú vodu najmä na dvoch úrovniach: priamo na chladenie prehrievajúcich sa serverových zostáv (Scope 1) a nepriamo pri výrobe elektriny, ktorú spotrebúvajú (Scope 2).

Priama spotreba na mieste využíva najmä odparovacie chladiace veže, pričom až 80 % odobratej vody sa nenávratne odparí. Aby sa zabránilo zanášaniu potrubí a tvorbe baktérií, technologické giganty pre svoje chladiče čerpajú v drvivej väčšine čerstvú pitnú vodu:

• Miliardy litrov ročne: Len v USA spotrebovali dátové centrá v roku 2023 priamo 17,4 miliardy galónov (približne 65,8 miliardy litrov) vody. Globálne sa odber vody pre dátové centrá odhaduje na viac ako 560 miliárd litrov ročne, pričom do roku 2030 môže vzrásť až na 1 200 miliárd litrov.
• Spotreba pri trénovaní a používaní AI: Trénovanie jediného modelu GPT-3 v dátových centrách Microsoftu odparilo priamo na mieste 700 000 litrov pitnej vody, pričom celková vodná stopa (vrátane výroby elektriny) dosiahla 5,4 milióna litrov. Pri samotnom používaní spotrebuje AI model približne pol litra vody na každých 10 až 50 odpovedí. Jedna požiadavka na generative AI pritom spotrebuje 10-krát viac energie než jedno klasické vyhľadávanie na Google.
• Expanzia v suchých oblastiach: Zatiaľ čo technologické korporácie deklarujú ciele udržateľnosti, dve tretiny nových dátových centier v USA postavených alebo plánovaných od roku 2022 sa nachádzajú v oblastiach s vysokým vodným stresom. V okrese Maricopa County v Arizone, ktorý čelí extrémne suchému obdobiu, má Google povolenie na odber 5,5 milióna m³ vody ročne – čo zodpovedá spotrebe 23 000 obyvateľov. V španielskom Aragónsku plánuje Amazon výstavbu troch nových dátových centier s licenciou na 755 720 m³ vody ročne a zároveň požiadal o 48 % nárast odberu pre svoje existujúce prevádzky.

Na globálnej úrovni sa odhaduje, že do roku 2027 dosiahne odber vody pre potreby AI 4,2 až 6,6 miliardy metrov kubických ročne – čo predstavuje objem zodpovedajúci polovici ročnej spotreby celého Spojeného kráľovstva alebo štyrom až šiestim násobkom ročnej spotreby Dánska.

Živené fosílnymi palivami: Ako Big Tech prekáža klimatickým cieľom

Popri vode je druhou kľúčovou podmienkou fungovania dátových centier nepretržitý a obrovský prísun elektrickej energie. Medzinárodná energetická agentúra (IEA) označila dátové centrá poháňané AI za hlavný štrukturálny faktor globálneho nárastu dopytu po elektrine o 4,3 % v roku 2024.

V Európskej únii sa očakáva, že spotreba elektriny v dátových centrách sa do roku 2030 strojnásobí – zo 62 TWh na viac ako 150 TWh, čím vzrastie ich podiel na celkovej európskej spotrebe z 2 % na 5 %. V Írsku už dnes dátové centrá ukrajujú 18 % celkovej elektrickej energie krajiny.

Namiesto toho, aby technologické firmy urýchlili prechod na obnoviteľné zdroje, ich rapídny rast viedol k opätovnému naviazaniu na fosílny priemysel:

1. Plyn a uhlie ako poistka: V USA sa odhaduje, že dátové centrá do roku 2030 strojnásobia dopyt po zemnom plyne. Dopyt po elektrine pre AI v USA sa do roku 2028 utrojnásobí na približne 300 TWh ročne.
2. Nový trh pre fosílnu loby: V čase, keď sa globalizovaná ekonomika snaží ustúpiť od fosílnych palív, predstavujú hyperscale dátové centrá (spolu s výrobou plastov) pre uhoľný a plynárenský priemysel nový, lukratívny trh, ktorý im zaručuje dopyt na desaťročia dopredu.
3. Emisie na úrovni celých štátov: Odhaduje sa, že v priebehu štyroch rokov pridá infraštruktúra dátových centier emisie rovnajúce sa celkovým emisiám Japonska – šiesteho najväčšieho znečisťovateľa na svete.

• Nie algoritmy, ale korporátne stratégie: Mýty, greenwashing a zavádzanie

Ak teda AI sama o sebe nemá fyzické telo, prečo nesú zodpovednosť technologické firmy? Pretože práve korporátny manažment firiem Big Tech (Amazon, Microsoft, Google, Meta) volí cestu agresívneho rozširovania bez ohľadu na lokálne komunity a ekosystémy.

Vyšetrovania a prípadové štúdie odhaľujú tri hlavné vzorce korporátneho správania:

• Falošný mýtus o tvorbe pracovných miest: Pri vyjednávaní o pozemkoch firmy sľubujú samosprávam stovky stálych pracovných pozícií (napr. 400 v holandskom Zeewolde či 100 v mexickom Querétaro). Výskumy však ukazujú, že jedno dátové centrum zamestnáva priamo na mieste po dokončení maximálne 20 ľudí.
• Greenwashing a klamlivé certifikáty: Technologické giganty prezentujú svoje záväzky typu „Water Positive by 2030“. V praxi to znamená, že namiesto zníženia odberu vody v sužovanom regióne financujú kompenzačné vodné projekty inde na svete – čo experti i samotní zamestnanci udržateľnosti označujú za neetickú dymovú clonu. Podobne využívajú certifikáty obnoviteľnej energie (RECs/GOs), aby vyhlasovali svoje dátové centrá za „100% zelené“, hoci ich fyzicky napája sieť závislá od uhlia a plynu.
• Jevonsov paradox: Súčasné snahy o znižovanie energetickej náročnosti čipov vedú k tzv. „pasci efektívnosti“ – čím je výpočet lacnejší a efektívnejší, tým masovejšie sa technológia nasadzuje, čo vo výsledku celkovú spotrebu zdrojov znásobuje namiesto toho, aby ju znížilo.

Netransparentnosť, dohody o mlčanlivosti a odpor komunit

Výstavba dátových centier prebieha mimoriadne rýchlo a za zatvorenými dverami. Technologické firmy často nútia miestne samosprávy podpisovať dohody o mlčanlivosti (NDA). Príklady z praxe ukazujú hĺbku netransparentnosti:

• V Holandsku vystupovala Meta pri projekte „Operation Tulip“ pod schránkovou firmou „Polar Networks“, aby utajila svoj zámer pred verejnosťou.
• V Mexiku nakupoval Microsoft vodné koncesie prostredníctvom sprostredkovateľských subjektov, čím maskoval reálny objem spotrebovanej vody.
• Na globálnej úrovni len 40 % operátorov dátových centier aktívne sleduje a zverejňuje svoje metriky spotreby vody.

V reakcii na vysúšanie podzemných vôd a stúpajúce ceny energií sa na celom svete dvíha vlna občianskeho odporu. V Španielsku vznikla iniciatíva „Tu Nube Seca Mi Río“ („Tvoja obloha/cloud vysúša moju rieku“). V Čile organizácia MOSACAT prinútila Google prehodnotiť vodné projekty a v Holandsku viedol odpor obyvateľov k zastaveniu mega-projektu firiem Big Tech.

Ako výstižne zhrnula aktivistka Aurora Gómez: „Ani ľudia, ani dáta nemôžu žiť bez vody. Ale ľudský život je esenciálny, zatiaľ čo dáta nie.“.

Kto rozhodne o našej budúcnosti?

Rastúca infraštruktúra AI stavia spoločnosť pred zásadnú voľbu: buď budeme mať stabilnú klímu a chránené vodné zdroje, alebo nekontrolovanú expanziu dátových centier závislých od fosílnych palív.

Riešením nie je úplné odmietnutie umelej inteligencie, ale striktná regulácia a uplatnenie princípov dostatočnosti (sufficiency) na úrovni štátov a EÚ:

1. Právne záväzné limity: Zavedenie povinného a lokálne špecifického reportovania spotreby vody a energie pre všetky dátové centrá.
2. Prioritizácia spoločenskej hodnoty: Uprednostňovanie výpočtového výkonu pre zmysluplné účely (napr. lekársky výskum, modelovanie klímy či predpovedanie povodní) pred neesenciálnymi aplikáciami, ako sú generovanie masového spamu či personalizovaná reklama.
3. Koniec výnimkám pre Big Tech: Zákaz výstavby vodne a energeticky náročných centier v oblastiach, ktoré čelia vodnému stresu a suchu.

Ak technologickým korporáciám nedovolíme určovať pravidlá hry na úkor životného prostredia, AI môže slúžiť ako užitočný nástroj. Ak im však ponecháme voľnú ruku, ich hlad po energii a vode si vezme našu spoločnú budúcnosť. JRi&CO2AI