Lesy majú značný potenciál pomôcť zmierniť klimatické zmeny. Stromy pohlcujú oxid uhličitý zo vzduchu a ukladajú ho v kmeňoch, konároch, koreňoch a pôde. Súkromné financie smerované prostredníctvom uhlíkových kreditov sú jedným zo spôsobov, ako financovať túto mitigáciu. Trhové prístupy k lesným uhlíkovým projektom však doteraz čelili mnohým výzvam. Verejná skepsa voči trhom s lesným uhlíkom naznačuje potrebu dôkladne preveriť systém certifikácie uhlíkových kreditov.

Uhlíkový kredit je základná jednotka obchodu na všetkých uhlíkových trhoch a predstavuje 1 metrickú tonu emisií CO2, ktorým sa zabránilo, alebo CO2 odstráneného z atmosféry. Kredity generované z projektov v Severnej Amerike spadajú do troch hlavných kategórií: zlepšené hospodárenie s lesmi (IFM), zalesňovanie/opätovné zalesňovanie (AR) a zabránenie plánovanej konverzii lesa (AC). Trh s uhlíkovými kreditmi funguje v rámci „regulačných“ (compliance) alebo „dobrovoľných“ (voluntary) systémov. Dobrovoľný uhlíkový trh (VCM) je organizovaný nezávislými neziskovými organizáciami, známymi ako registre, ktoré stanovujú pravidlá kvantifikácie kreditov a spravujú a sledujú overené uhlíkové kredity. Registre stanovujú vlastné pravidlá podľa „protokolov“ (alebo metodológií/štandardov), ktoré určujú typy oprávnených projektov a spôsob výpočtu kreditov.

Systém vývoja, certifikácie, predaja a stiahnutia lesných uhlíkových kreditov ako offsetov je však plný problémov. Vedecké a ekonomické zložitosti hodnotenia skutočného vplyvu lesných uhlíkových projektov na klímu a absencia centralizovaného systému dohľadu pravdepodobne viedli k rozsiahlemu nadhodnocovaniu kreditov. V dôsledku toho sa niekedy na kompenzáciu emisií fosílnych palív používajú nekvalitné lesné uhlíkové kredity s malým potenciálom priniesť klimatický prínos, čo podkopáva pokrok smerom k splneniu cieľov v oblasti zmierňovania zmeny klímy.

Štúdia, ktorá hodnotila existujúce protokoly relevantné pre Severnú Ameriku, zistila, že väčšina protokolov získala celkovo nízke hodnotenie a žiadny nebol hodnotený ako robustný. Iba jeden nový protokol, ktorý v čase hodnotenia ešte nevydal kredity, bol hodnotený ako uspokojivý vďaka zlepšeniam v prístupe k preukázaniu adicionality. Štúdia dospela k záveru, že existujúce protokoly nezaručujú, že uhlíkové kredity sú konzistentne reálne, vysoko kvalitné a presne predstavujú 1 tonu zabránených, znížených alebo odstránených emisií.

Protokoly by mali riešiť štyri základné komponenty, aby projekt priniesol skutočné a trvalé klimatické výhody: zníženie rizika netrvalosti (non-permanence), adicionalita a stanovenie základnej línie (baseline), požiadavky na kvantifikáciu a monitorovanie a zohľadnenie úniku (leakage). Hodnotenie ukázalo, že prístupy protokolov k týmto kľúčovým komponentom sú často nedostatočné. Napríklad, mnohé prístupy k hodnoteniu rizika netrvalosti nie sú založené na najlepších dostupných vedeckých poznatkoch, a nedokážu robustne zohľadniť priestorovú variabilitu súčasného rizika alebo nárast rizika v dôsledku zmeny klímy. V oblasti adicionality a základných línií získala väčšina protokolov menej ako uspokojivé skóre. Súčasné prístupy k základným líniám, najmä pri IFM a AC projektoch, boli často hodnotené ako slabé, pričom sa spoliehali na statické modely namiesto dynamických pozorovaní. Pri kvantifikácii a monitorovaní sa protokoly líšia v presnosti odhadu biomasy a spoľahlivosti meraní, pričom kvantifikácia uhlíka v pôde zostáva významnou technickou výzvou. Únik (leakage), teda presun emisií mimo hranice projektu, je považovaný za jeden z najproblematickejších aspektov a existujúce protokoly ho pravdepodobne významne podceňujú.

Autori ponúkajú odporúčania, ako možno protokoly posilniť. Medzi kľúčové odporúčania patrí vyžadovať opätovné hodnotenie rizika netrvalosti minimálne každých 5 rokov s využitím nezávislých vedeckých údajov, zabezpečiť, aby základné línie boli dynamické, transparentné a prispôsobovali sa meniacim sa podmienkam, nezaraďovať zisky uhlíka v pôde do kreditov a zásadne prepracovať zohľadnenie úniku na regionálnej až globálnej úrovni. Zdôrazňujú tiež potrebu radikálneho zlepšenia transparentnosti a riešenia konfliktu záujmov nezávislých overovacích orgánov.

Celkovo nízke skóre hodnotených protokolov ukazuje na kritickú potrebu inovácií, ak má model lesných uhlíkových kreditov získať dôveru. Súčasné protokoly nemôžu zaručiť, že všetky lesné uhlíkové kredity sú dostatočne kvalitné na to, aby sa dali zamieňať s 1 tonou emisií fosílnych palív v kontexte offsetov. Znepokojujúce je aj to, že mnohé kredity, ktoré sú v súčasnosti na trhu, boli vydané podľa starších, pravdepodobne ešte slabších verzií protokolov. Nákup existujúcich lesných uhlíkových kreditov by mal byť preto predmetom podrobného hodnotenia kvality. Zlepšenie protokolov si vyžaduje značné zmeny a spoluprácu vedcov, investorov a účastníkov trhu. Tieto zlepšenia by síce mohli znížiť objem vydaných kreditov, ale mali by podporiť konzistentne reálne a vysoko kvalitné kredity. Okrem offsetov existujú aj iné modely financovania lesných riešení, ktoré by mohli mobilizovať súkromné financie bez nutnosti precíznosti a trvalosti požadovanej pre offsety. JaroR

Dokument bol publikovaný v agupubs