Zatiaľ čo sa prakticky celý svet v dôsledku ľudskou činnosťou spôsobenej klimatickej zmeny výrazne otepľuje, v severnom Atlantiku južne od Grónska a Islandu existuje oblasť, ktorá tomuto trendu vzdoruje a dokonca sa ochladzuje. Tento neobvyklý oceánsky fenomén, odborníkmi nazývaný „studená škvrna“ (cold blob) alebo „ohrievacia diera“ (warming hole), znepokojuje klimatológov po celom svete. Dôvodom nie je len samotný pokles teplôt v tejto časti oceánu, ale najmä to, čo tento úkaz signalizuje: spomaľovanie kľúčového oceánskeho systému AMOC (Atlantic Meridional Overturning Circulation), ktorý funguje ako obrovský prírodný radiátor pre celú Európu.

Oceánsky dopravný pás a vznik studenej škvrny

Mierne zimy, dostatok zrážok a stabilná klíma, na ktoré sme v západnej a strednej Európe zvyknutí, nie sú samozrejmosťou. Sú výsledkom citlivej rovnováhy, ktorú udržiava systém atlantických prúdov. AMOC prenáša teplú a slanú vodu z tropických oblastí smerom na sever. Počas tejto púte voda odovzdáva svoje teplo do atmosféry, čím prihrieva európsky kontinent. Keď sa ohriata voda dostane do subpolárnych oblastí, ochladí sa, stane sa hustejšou a ťažšou a ponára sa do hlbín oceánu, odkiaľ prúdi späť na juh. Tento uzavretý kolobeh vedci prirovnávajú k obrovskému oceánskemu dopravnému pásu.

V posledných desaťročiach merania ukazujú, že tento systém začína slabnúť. Rozsiahla analýza teploty a obsahu tepla v oceáne zverejnená tímom pod vedením profesora Stefana Rahmstorfa potvrdila, že vznik studenej škvrny nie je spôsobený zmenami v prúdení tepla na povrchu atmosféry, ale priamym poklesom horizontálneho transportu tepla samotnými oceánskymi prúdmi. Prúdy jednoducho prinášajú do severného Atlantiku menej tepla než v minulosti.

Hlavným spúšťačom tohto spomalenia je masívne topenie grónskeho ľadového štítu a arktického ľadu. Pri topení sa do severného Atlantiku vlieva obrovské množstvo sladkej vody. Sladká voda je menej hustá než slaná morská voda, čo bráni ochladenej vode v ponáraní sa do hlbších vrstiev. Tento proces postupne „dusí“ motor celého oceánskeho dopravného pásu.

Hrozí Európe náhly kolaps a príchod novej doby ľadovej?

Otázka, či cirkulácia AMOC úplne skolabuje a kedy by k tomu mohlo dôjsť, vyvoláva vo vedeckej komunite živé debaty. V roku 2024 adresovali desiatky popredných svetových klimatológov otvorený list Severskej rade ministrov, v ktorom varujú, že riziko kolapsu oceánskej cirkulácie bolo doteraz výrazne podceňované. Vedci v liste zdôrazňujú, že AMOC je v súčasnosti najslabší za posledné tisícročie a prekonanie bodu zlomu (tipping point) hrozí už v priebehu tohto storočia, prípadne sa spustí teraz s katastrofálnymi následkami v nasledujúcich storočiach.

Najnovšie simulácie klimatických modelov CMIP6 naznačujú, že k rozpadu cirkulácie AMOC by pri scenároch vysokých a stredných emisií mohlo dôjsť medzi rokmi 2055 a 2063. Na druhej strane, štúdia odborníkov z britského Met Office a Exeterskej univerzity poukazuje na to, že úplné zastavenie prúdenia do roku 2100 je menej pravdepodobné, pretože cirkuláciu čiastočne udržiava veterný pohon v Južnom oceáne okolo Antarktídy. Aj títo autori však zdôrazňujú, že samotné oslabenie AMOC prinesie zásadné klimatické dopady, ktoré nemožno podceňovať.

Čo by kolaps AMOC znamenal pre európske počasie?

Filmové scenáre typu Deň po zajtrajšku, kde nová doba ľadová vznikne za pár dní, sú samozrejme zveličené. Reálne dopady kolapsu či výrazného oslabenia AMOC na európsku klímu by však boli drastické.

Štúdia výskumníkov z Utrechtskej univerzity pod vedením Dr. Reného van Westena skúmala scenár, v ktorom by došlo ku kolapsu AMOC v svete oteplenom o 2 °C. Výsledky ukázali, že regionálne ochladenie spôsobené stratou oceánskeho tepla by v severozápadnej Európe úplne prevážilo globálne otepľovanie vyvolané skleníkovými plynmi.

Medzi najvýraznejšie dopady by patrili:

• Extrémne mrazivé zimy: Priemerné zimné teploty v severnej a západnej Európe by klesli o 10 až 30 °C. V Londýne by sa mrazy v zimných extrémoch mohli priblížiť k -20 °C a v škandinávskom Osle až k -48 °C.
• Expanzia morského ľadu: V zimných mesiacoch by sa morský ľad rozšíril až ku pobrežiu Škandinávie a Veľkej Británie, čo by ešte viac zosilnilo ochladzovanie odrazom slnečného žiarenia.
• Obrovské sezónne výkyvy: Kým zimy by pripomínali dobu ľadovú, letné teploty by zostali len mierne chladnejšie alebo porovnateľné s dneškom, čo by vytvorilo extrémny teplotný skok medzi ročnými obdobiami.
• Búrky a suchá: Zväčšený teplotný rozdiel medzi ochladenou severnou a teplejšou južnou Európou by vyvolal intenzívnejšiu búrkovú aktivitu. Zároveň sa predpokladá posun tropických zrážkových pásov na juh, čo by v Európe spôsobilo úbytok letných zrážok a výskyt sucha.

Tieto zmeny by mali devastačný vplyv na poľnohospodárstvo, energetickú infraštruktúru, zásobovanie vodou aj morské ekosystémy.

Sme na prahu bodu zlomu?

Výskum jednoznačne potvrdzuje, že oceán nie je len pasívnou kulisou globálnej klímy, ale jej aktívnym regulátorom. Hoci presné načasovanie prípadného kolapsu zostáva predmetom vedeckých diskusií, existenčné riziko spojené so spomaľovaním AMOC je reálne.

Ako zdôrazňujú klimatológovia, adaptácia na takýto drastický klimatický šok v Európe nie je reálnou možnosťou. Jediným účinným riešením je radikálne a rýchle zníženie globálnych emisií skleníkových plynov, aby sa globálne otepľovanie udržalo čo najbližšie k hranici 1,5 °C a zabránilo sa prekročeniu kritického bodu zlomu v Atlantiku. JRi&CO2AI 

Co2AI môže robiť chyby. Over dôležité informácie.