Globálna snaha o obmedzenie otepľovania na úroveň 1,5 °C nad predindustriálnou úrovňou zostáva základom medzinárodnej klimatickej politiky a je vnímaná ako právny i etický imperatív. Avšak realita emisií skleníkových plynov ukazuje, že toto úsilie naráža na vážne časové prekážky. Antropogénne otepľovanie v súčasnosti dosahuje približne 1,4 °C a priemerné globálne teploty stúpajú tempom približne 0,25 °C za desaťročie. Pri zachovaní tohto trendu prekročíme hranicu 1,5 °C už v priebehu najbližších rokov, pričom Svetová meteorologická organizácia (WMO) odhaduje pravdepodobnosť prekročenia tohto limitu v období rokov 2026–2030 až na 75 %.

Súčasné národné klimatické plány a vládne prísľuby (NDCs) trpia výraznou emisnou medzerou. Aj v tom najoptimistickejšom scenári – ak by sa plne implementovali všetky národné plány a splnili dodatočné ciele čistých nulových emisií – sa predpokladá, že globálne oteplenie vyvrcholí na úrovni približne 1,8 °C. Pri súčasných politikách je stredný odhad oteplenia do roku 2100 až na úrovni 2,6 °C.

Z tohto dôvodu sa hlavná politická výzva posúva od samotnej snahy vyhnúť sa prekročeniu limitu k priamej navigácii v ére takzvaného teplotného prekročenia (overshoot). Tento scenár zahŕňa štyri kľúčové etapy: prekročenie limitu (exceedance), štádium vrcholu a stabilizácie na maximálnej teplote (plateauing), fázu poklesu teplôt (decline) a konečnú stabilizáciu (stabilization) pod hranicou 1,5 °C.

Dôsledky prekročenia: Prečo žiadne prekročenie nie je bezpečné

Predstava, že dočasné prekročenie limitu 1,5 °C je prijateľné alebo bezpečné, je nebezpečným omylom; neexistujú žiadne priaznivé scenáre pre svet s teplotami nad touto hranicou. Globálne riziká a dopady totiž s rastúcou teplotou nerastú lineárne, ale exponenciálne a vykazujú tendenciu ku vzájomnému prepojeniu a reťazeniu.

Najvýraznejšie zmeny zasiahnu zemskú kryosféru. Od sedemdesiatych rokov minulého storočia sa viac ako 40 % celkového úbytku ľadovcov udialo v poslednom desaťročí, pričom len v roku 2023 sa stratilo 6 % ich celkového objemu. Ak globálne oteplenie dosiahne úroveň blízku 3 °C, horské ľadovce môžu do roku 2100 stratiť viac ako štvrtinu svojej hmotnosti, čo zvýši hladinu svetového oceánu o 9 až 12,5 cm i morskú hladinu a permanentne zmení dostupnosť sladkej vody pre miliardy ľudí závislých od sezónneho topenia. V arktických a antarktických oblastiach morský ľad v roku 2025 zaznamenal historické minimum.

Zároveň hrozí, že oteplenie nad 1,5 °C spustí nezvratné zlomové body (tipping points) v planetárnych systémoch. Medzi ne patrí kolaps západoantarktického a grónskeho ľadovcového štítu, oslabenie alebo zastavenie Atlantickej poludníkovej cirkulácie (AMOC) a odumieranie Amazonského pralesa v dôsledku sucha a odlesňovania. Tieto zmeny by navždy zmenili globálne klimatické vzorce.

Spolu s ekologickým kolapsom prichádzajú aj hrozby pre ľudskú spoločnosť. Bez účinnej adaptácie sa predpokladá pokles globálnej produkcie potravín až o 14 % do roku 2050. Extrémne horúčavy ohrozia zdravie obyvateľstva a produktivitu pracovníkov, najmä v neformálnych sektoroch rozvojových krajín. Hrozia aj častejšie epidémie spôsobené zmenou areálov patogénov a častejší prenos chorôb zo zvierat na ľudí.

Cesta k návratu: Koncept „overshoot, peak and decline“

Zvrátenie globálneho otepľovania a úspešný návrat pod 1,5 °C je teoreticky možný, avšak vyžaduje si bezprecedentné úsilie v dvoch oblastiach: dosiahnutie globálnych čistých záporných emisií CO₂ a hlboké zníženie emisií iných skleníkových plynov, predovšetkým metánu.

Z fyzikálneho hľadiska sa teplota stabilizuje až v okamihu, keď čisté globálne emisie CO₂ klesnú na nulu. Aby sme však teplotu začali znižovať, musíme prejsť do fázy, kedy ľudstvo zoči-voči nulovým emisiám dokáže z atmosféry aktívne odstraňovať viac oxidu uhličitého, než do nej vypúšťa. Na to, aby sme globálnu priemernú teplotu znížili o iba 0,1 °C, je potrebné dosiahnuť približne 220 miliárd ton (GtCO₂) čistého kumulatívneho odstránenia uhlíka z atmosféry. Pri súčasných emisiách, kedy ľudstvo ročne vyprodukuje približne 40 GtCO₂ (len z fosílnych palív a priemyslu v roku 2024), by sme zostávajúci uhlíkový rozpočet pre 1,5 °C vyčerpali za približne tri roky.

Rýchle znižovanie krátkodobých znečisťujúcich látok, akým je metán pochádzajúci najmä z poľnohospodárstva a odpadového hospodárstva, predstavuje mimoriadne dôležitý doplnkový nástroj. Ak by sa po dosiahnutí teplotného vrcholu podarilo znížiť zvyškové emisie metánu o ďalších 60 až 70 miliónov ton ročne, malo by to na teplotu rovnaký ochladzujúci účinok v priebehu nasledujúcich 50 až 100 rokov ako dodatočné odstránenie 220 GtCO₂ pomocou technológií.

Možnosti a limity odstraňovania oxidu uhličitého (CDR)

Všetky modelované scenáre, ktoré smerujú k návratu pod 1,5 °C, sa nezaobídu bez technológií a metód odstraňovania oxidu uhličitého (Carbon Dioxide Removal – CDR). CDR sa delí na dve hlavné kategórie:

1. Konvenčné metódy: predovšetkým zalesňovanie, obnova narušených ekosystémov a ukladanie uhlíka v pôde. Tieto metódy majú obrovské prínosy pre biodiverzitu a miestne komunity, no nesú v sebe vysoké riziko zvrátenia ukladania (napr. pri lesných požiaroch či suchu) a sú obmedzené dostupnosťou pôdy. Pri súčasnom tempe zalesňovania (približne 2,2 GtCO₂ ročne) by trvalo 100 rokov, kým by sa teplota znížila o 0,1 °C, a to len za predpokladu, že emisie z fosílnych palív by boli úplne nulové.
2. Nové technologické metódy (novel CDR): patrí sem bioenergia v kombinácii so zachytávaním a ukladaním uhlíka (BECCS), priame zachytávanie zo vzduchu a jeho geologické ukladanie (DACCS), biochar či urýchlené zvetrávanie hornín. Hoci tieto metódy ponúkajú trvácnejšie úložiská, v súčasnosti tvoria menej ako 0,1 % konvenčného CDR.

Masívne nasadzovanie CDR má však vážne limity. Ukladanie uhlíka v sedimentárnych panvách je obmedzené – odhadovaná celosvetová kapacita je pod úrovňou 1500 GtCO₂. Ak by emisie po roku 2050 zostali na úrovni 10 GtCO₂ ročne, táto kapacita by sa vyčerpala už do roku 2200 len na udržanie čistých nulových emisií. Technológie ako DACCS sú extrémne energeticky náročné a drahé (100–600 USD za tonu CO₂), kým BECCS vyžaduje milióny hektárov pôdy, čo vytvára priamy konflikt s pestovaním potravín a ochranou biodiverzity. Prílišné spoliehanie sa na budúce CDR navyše predstavuje vážne morálne hazardovanie, ktoré prenáša bremeno na budúce generácie a oslabuje motiváciu znižovať emisie dnes.

Adaptácia v ére overshootu: Spoločný postup s mitigáciou

Zmierňovanie emisií (mitigácia) i prispôsobovanie sa zmenám (adaptácia) už nemožno vnímať oddelene; sú to vzájomne sa podporujúce a prepojené piliere odolnej spoločnosti. Slabá mitigácia vedie k extrémnejším klimatickým škodám, čo núti štáty presúvať vzácne financie z dlhodobých rozvojových projektov na reaktívny krízový manažment.

Doterajšia adaptácia bola často len reaktívna, čiastková a inkrementálna, čo zvyšuje riziko tzv. maladaptácie (nesprávnej adaptácie, ktorá zraniteľnosť iba presúva alebo zvyšuje). V ére dočasného prekročenia teplôt je nevyhnutná transformačná adaptácia. Tá mení základné atribúty sociálno-ekologického systému vrátane technológií, ekonomických štruktúr, paradigiem, hodnôt a správy vecí verejných.

Tento proces musí prebiehať v troch prepojených fázach:

• Fáza okamžitej reakcie (Immediate response): zameraná na ochranu najzraniteľnejších skupín obyvateľstva a rýchle zníženie emisií.
• Fáza vyrovnávania sa a udržania (Coping and containment): stabilizácia otepľovania, rozvoj hlbokej dekarbonizácie a budovanie odolnosti infraštruktúry nad rámec doterajších limitov.
• Dlhodobá fáza odolnosti (Long-term resilience): zvládanie trvalých dedičných škôd (napríklad stúpajúcej hladiny morí), neustále prehodnocovanie plánovacích baseline-ov (re-baselining) a riadenie postupného poklesu teplôt.

Spravodlivosť a klimatický dlh

Koncept dočasného prekročenia teplôt stavia pred ľudstvo zásadné otázky globálnej spravodlivosti, moci a politickej legitimity. Klimatická kríza dopadá na svet asymetricky. Najväčšie bremeno nesú tí, ktorí k historickým emisiám prispeli najmenej – najmä malé ostrovné rozvojové štáty (SIDS) a najmenej rozvinuté krajiny. Pre SIDS, akými sú Tuvalu či Kiribati, nie je stúpanie hladiny morí problémom vzdialenej budúcnosti; ich poľnohospodárska pôda a zásoby podzemnej sladkej vody čelia zasoleniu už dnes.

Keď adaptácia narazí na svoje tvrdé limity, prekračujeme hranicu adaptácie a dostávame sa do sféry strát a škôd (Loss and Damage). Prepadnutie územia, strata suverenity či kultúrneho dedičstva v dôsledku zaplavenia ostrovov nie sú zvratné poklesom globálnej teploty. Vytvorenie a najmä naplnenie Fondu pre straty a škody (Loss and Damage Fund) reálnym kapitálom je preto kľúčovým krokom, ktorý medzinárodné spoločenstvo musí uskutočniť ešte pred dosiahnutím teplotného vrcholu.

Krajiny s najväčšou historickou zodpovednosťou a ekonomickou kapacitou musia niesť najväčší podiel na mitigácii aj financovaní globálnej adaptácie. Čas sa kráti. Hoci návrat pod 1,5 °C je vedecky predstaviteľný, nie je zaručený. Rozhodnutia, ktoré prijmeme dnes a v najbližších rokoch, rozhodnú o tom, či si udržíme šancu zvrátiť otepľovanie a zabezpečiť obývateľnú planétu pre budúce generácie. JRi&CO2AI 

Zdroj: Správa UNEP  s názvom Limiting Overshoot Spotlight Report