Obehové hospodárstvo (cirkulárna ekonomika) dnes predstavuje zásadnú strategickú obchodnú príležitosť na rozšírenie európskeho trhu, zabezpečenie výrazných ekonomických výnosov a zníženie našej závislosti od obmedzených globálnych zdrojov. Súčasne je to kľúčový nástroj na znižovanie obrovského tlaku, ktorému čelí naša klíma a životné prostredie. V čase, keď Európa čelí geopolitickým rizikám a mimoriadne volatilným komoditným trhom, prechod od lineárneho modelu produkcie smerom k obehovému hospodárstvu je absolútne nevyhnutným predpokladom na posilnenie našej dlhodobej priemyselnej odolnosti a konkurencieschopnosti, ako to zdôrazňuje napríklad Dohoda o čistom priemysle (Clean Industrial Deal). Znížením potreby primárnej ťažby, udržiavaním materiálov v obehu čo najdlhší čas a silnou podporou inovácií môžeme zabezpečiť, že Európa zostane na čele udržateľných globálnych trhov.

Ekonomická príležitosť verzus pomalý pokrok

Dôsledná aplikácia princípov obehového hospodárstva nie je len o plnení ekologických záväzkov, je to primárne obrovská príležitosť pre hospodársky rast. Odhaduje sa, že tento prechod by mohol do roku 2030 zvýšiť HDP Európskej únie o 0,5 %. Len samotný európsky trh s repasovanými výrobkami (tzv. remanufacturing) má potenciál v blízkej dobe strojnásobiť svoj objem a narásť zo súčasných 31 miliárd eur na 100 miliárd eur v roku 2030. Prechod na cirkularitu zároveň vytvorí približne 700 000 nových zelených pracovných miest, a to najmä v na prácu náročných sektoroch opráv a recyklácie, pričom až 500 000 z nich môže vzniknúť práve v spomínanom priemysle repasovania. Pre mnohé európske výrobné podniky, ktoré dnes vynakladajú zhruba 40 % svojich celkových nákladov len na vstupné materiály, by obehové modely znamenali silnú stabilizáciu ziskovosti a zníženie nákladovej expozície voči cenovým výkyvom primárnych surovín. Ak budeme konať správne, až 75 % celkového dopytu EÚ po kovoch pre čisté technológie by mohlo byť do roku 2050 pokrytých z domácej európskej recyklácie, čo by drasticky znížilo naše strategické závislosti z dovozu.

Napriek týmto nespochybniteľným makroekonomickým prínosom je súčasný pokrok v obehovom hospodárstve kriticky nedostatočný. V EÚ naďalej suverénne prevládajú lineárne modely správania („vyťaž – vyrob – zahoď“), ktoré sa vyznačujú enormným dopytom po materiáloch, dominanciou produktov s umelo skrátenou životnosťou a neustále rastúcou tvorbou odpadu. Podiel obehových materiálov využívaných v EÚ (teda podiel materiálov pochádzajúcich priamo z recyklácie) sa od roku 2010 do roku 2024 zvýšil len o veľmi slabých 1,5 percentuálneho bodu. Tento stagnujúci vývoj je tak veľmi vzdialený od cieľa Dohody o čistom priemysle, ktorý počíta so zdvojnásobením miery využívania obehových materiálov až na métu 24 % do roku 2030.

Investičná medzera: Kde chýbajú financie?

Tento obmedzený pokrok poukazuje na veľmi vážny štrukturálny nesúlad medzi politickými ambíciami a reálnou mobilizáciou financií. Aby sme dosiahli ciele EÚ, musíme bezprecedentne urýchliť a posilniť investície. Podľa najnovších a najkomplexnejších odhadov Európskej komisie (EK) a Európskej investičnej banky (EIB) súkromné investície do obehových aktivít od roku 2019 fakticky stagnujú na úrovni približne 0,8 % HDP.

Štúdia EIB a EK jasne ukazuje, že na plnú implementáciu už prijatých politík obehového hospodárstva potrebujeme zvýšiť ročné investície až o 68 %. V absolútnych číslach to znamená, že medzi rokmi 2025 a 2040 musíme nájsť do systému dodatočných 82 miliárd eur ročne. Celková odhadovaná investičná medzera v tomto období tak dosahuje monumentálnych 1 229 miliárd eur. Najväčšie investičné medzery sa identifikovali v najranejších fázach (pri navrhovaní produktov – dizajne) a na samotnom konci životného cyklu produktov. Tento deficit vo vstupnom dizajne je veľmi nebezpečný, pretože práve fáza návrhu určuje až do 80 % celkového environmentálneho dopadu a trvácnosti výrobku. Prioritnými sektormi s najhlbšou potrebou kapitálu sú stavebníctvo, textilný priemysel, batérie a vozidlá. Len pre ilustráciu, sektor stavebníctva vyžaduje astronomických 7,7 miliardy eur ročne iba vo fáze predlžovania životnosti a spotreby, zatiaľ čo odvetvie batérií a vozidiel žiada mimoriadne investície rovnomerne vo všetkých krokoch hodnotového reťazca. Je dôležité mať neustále na zreteli cenu našej nečinnosti. Analýza environmentálneho vykonávania (Environmental Implementation Review) odhaduje, že benefity a prínosy, o ktoré prichádzame z dôvodu nedosiahnutia cieľov obehového hospodárstva, dosahujú úroveň zhruba 84,5 miliardy eur ročne. Náklady spôsobené nečinnosťou tak výrazne prevyšujú cenu potrebných investícií do udržateľných riešení.

Bariéry financovania: Čo skutočne brzdí pokrok?

Hladký prechod k obehovej ekonomike naráža na tuhé štrukturálne ekonomické a finančné bariéry, ktoré komplikujú prístup kapitálu pre udržateľné firmy. Medzi hlavné finančné prekážky patrí nedostatok adekvátnych investičných definícií. Súčasná Taxonómia EÚ pre udržateľné investície sa dnes orientuje prevažne len na nakladanie s odpadom a čiastočne na služby, pričom nedokáže dobre klasifikovať dizajnové aktivity ani inovácie, ktoré aktívne predchádzajú vzniku odpadu, prípadne vôbec nepokrýva oblasti s obrovským vplyvom, ako je textilný priemysel. Aj úprimne environmentálne zameraní investori tak obehové podniky často v štatistikách prehliadnu.

Zásadným problémom je tiež mimoriadne vysoké vnímanie rizika zo strany úverových inštitúcií. Obehové modely sú často vo fáze skorých technológií, vyžadujú vysoké počiatočné investície a rátajú s dlhšou dobou návratnosti prostriedkov. Tradičné risk-manažment nástroje bánk, ukotvené v klasických metrikách solventnosti a posudzovaní fyzických záruk (kolaterálu), nie sú pripravené oceňovať moderné inovatívne modely, napríklad predaj „produktu ako služby“ v zdieľanej ekonomike. Tento problém ďalej prehlbuje skutočnosť, že kým tradičné subjekty a granty financujú najmä kapitálové výdavky (CAPEX), podniky v obehovej sfére trpia poddimenzovaním kvôli masívnym prevádzkovým nákladom (OPEX) nevyhnutným na zložitú spätnú logistiku a reverzné dodávateľské reťazce.

Nemenej vážne sú priame ekonomické prekážky, konkrétne zlyhania trhu v podobe neocenených externalít. Sociálne a environmentálne náklady klasickej lineárnej produkcie – vo forme neobmedzených emisií či vysokej tvorby odpadu – sa voľne neprenášajú do trhových cien. Preto sú tradičné, k planéte nešetrné modely cenovo lákavejšie, čo hrubo znevýhodňuje obehové výrobky. Ako varovný príklad slúži kríza európskych recyklátorov plastov, ktorí prehrávajú s lacnými dovozmi materiálov nejasného pôvodu, ktoré často nepravdivo deklarujú podiel recyklátu. Trh rovnako trpí na problém „rozdelených stimulov“ (split incentives), kedy prvý hráč v reťazci musí zaplatiť drahú obehovú technológiu alebo infraštruktúru, zatiaľ čo finančný profit z konečnej recyklácie a predaja si pripíše niekto úplne iný, čím zaniká akýkoľvek súkromný stimul pre investíciu. Navyše, náš dnešný daňový systém od obehových stratégií doslova odrádza. Spôsob, akým je v súčasnosti nastavená sadzba DPH a zdaňovanie práce, nepriamo penalizuje služby spojené s opravou a repasovaním. Náklady na prácu potrebnú pri oprave, zdanenú plnou sadzbou, prevyšujú v mnohých prípadoch úspory z masovej strojovej výroby celkom nového výrobku, čím dopyt spotrebiteľov po službách v sektore opráv pochopiteľne od roku 2017 dlhodobo klesá.

Praktický dopad týchto bariér ukázal európsky demonštračný projekt ReCiPSS podporený z prostriedkov EÚ sumou 6,8 milióna eur. Projekt dokázal, že ak sa biela technika (práčky, sušičky) predáva cez predplatné (pay-per-use) a autodiely sa plnohodnotne repasujú, je možné razantne obmedziť materiálový dopyt aj tvorbu emisií, a model je zároveň ekonomicky životaschopný. Na trhu ho však následne zadusili nezmyselné regulácie, duplicitne aplikované dane pri repasovaní a komplikované zákonné definície odpadu, ktoré inováciu brzdia a legislatívne penalizujú v prospech starého, lineárneho prístupu k výrobe.

Katalyzátory a riešenia: Ako odomknúť zmenu?

Systémová liečba tohto stavu si vyžaduje rázne zásahy cez nasadenie funkčných ekonomických aj finančných nástrojov v celej dĺžke produktového reťazca. Z hľadiska ekonomických pák je primárnym cieľom zreálniť ceny. Rozšírená zodpovednosť výrobcov (EPR) musí cez modulované poplatky priamo, finančne odmeňovať ten dizajn, ktorý zaručuje dlhšiu trvácnosť a skutočnú, vysokú recyklovateľnosť, nielen splnenie minimálnych administratívnych požiadaviek. Zavedenie diferencovaných daní, úľavy z DPH na služby opráv a štátne podporné programy (opravárenské poukážky, tzv. repair vouchers) dodajú okamžitý stimul dopytu zo strany zákazníkov a preklopia misky váh z nakupovania zbytočných nových tovarov na údržbu už existujúcich. Keďže takzvané zelené verejné obstarávanie (GPP) pokrýva obrovskú časť trhu (asi 14 % HDP EÚ), obstarávatelia na úrovni štátov i samospráv musia zo zákona vyžadovať obehové kritériá najmä pri tendroch na textilné produkty, údržbu flotíl vozidiel a plastové komponenty. Na konci dňa musí prísť rázne spoplatnenie skládkovania a spaľovania, implementácia prísnych poplatkov za vývoz odpadu z EÚ, a rozšírenie inštitútu zálohovania (Deposit Return Systems) tak, aby zostali domáce spracovateľské a recyklačné kapacity naplno využité. Chystaný Zákon o obehovom hospodárstve (Circular Economy Act) by k tomuto všetkému mal prepožičať potrebný rámec jednotného vnútorného trhu pre bezproblémové obchodovanie so sekundárnymi a kritickými surovinami.

V kontexte finančných stimulov nedokáže trh urobiť prvý krok sám – verejné peniaze musia slúžiť ako katalyzátor. Takzvané zmiešané financovanie (blended finance) prostredníctvom nástrojov ako InvestEU kombinuje verejné granty, záruky alebo podriadený dlh a preberá prvotné straty s cieľom takzvaného de-riskingu. Akonáhle verejný fond urobí prvý krok, priláka následne súkromný kapitál, nakoľko sa zásadne zníži celková úroveň vnímaného rizika u počiatočných, no drahých inovácií. Excelentný, priamo fungujúci príklad takéhoto prístupu demonštruje Európska investičná banka (EIB). Medzi rokmi 2020 a 2024 banka s pomocou vlastného skríningu na základe Taxonómie prudko zvýšila investície, vďaka čomu podporila 153 cirkulárnych projektov v celkovom objeme 5,1 miliardy eur. Odborné poradenstvo a peniaze pomáhajú presadiť drahú recyklačnú infraštruktúru či úspornú výrobu tak, aby boli z pohľadu trhu dostatočne „bankovateľné“. Aby úverový ekosystém prosperoval, bude nevyhnutné vo verejnom meradle vytvárať takzvané výsledkovo orientované pôžičky, zavádzať zelené komunálne dlhopisy do mestskej logistiky, a pre firmy ponúkať špeciálne poistenie prispôsobené rizikám prenájmu tovaru v zdieľanej ekonomike. Napokon, kľúčové bude silné vzdelávanie oboch strán – korporátnej aj finančnej. Finanční manažéri musia budovať „obehovú gramotnosť“ (circular literacy), prehlbovať chápanie nehmotných aktív inovatívnych služieb a učiť sa čítať štandardizované reporty podľa Smernice o vykazovaní informácií o udržateľnosti podnikov (CSRD), inak nebudú vedieť správne posúdiť bonitu ekologických biznis plánov.

Cena nečinnosti

Zatvorenie priepasti, ktorá dnes zíva v prísune financií do sektora obehového hospodárstva, si už nevyžaduje len kozmetické zmeny v čiastkovej legislative. Vyžaduje si úplnú, celosystémovú transformáciu základných ekonomických podmienok, ktoré dnes trestuhodne uprednostňujú lineárny systém ťažby, krátkodobej spotreby a hromadenia odpadu. Akútne systémové prekážky v oblasti asymetrie informácií pre investorov, čiastkové definície v neaktualizovanej finančnej Taxonómii, ako aj neférové trhové prostredie so zle nastavenou DPH, trhové sily celkom isto a samotné nezvládnu opraviť. Pokiaľ európske štáty urýchlene použijú cielené verejné investície na ochranu projektov v ich úvodnej rannej fáze a zosúladia regulácie ohľadom obstarávania a stimulov s požiadavkou na dlhú životnosť tovarov, odomknú sa pre Európu nové, masívne a udržateľné hospodárske výnosy. Stojíme tak síce pred naliehavou povinnosťou hľadať nových dodatočných 82 miliárd eur ročne, je však nevyhnutné mať na pamäti najdôležitejšie číslo: pasívnym čakaním strácame každý jeden rok trhovú a ekonomickú hodnotu prevyšujúcu 84,5 miliardy eur. S dobre nasadenými nástrojmi a politickým odhodlaním sa preto investícia do obehového hospodárstva nepochybne stáva najlacnejšou a hospodársky najrozumnejšou cestou pre bezpečný a odolný európsky trh budúcnosti. JRi&CO2AI

Zdroj: Uvoľnenie obehového hospodárstva: investičné potreby, prekážky a priaznivé podmienky