Klimatická kríza predstavuje jednu z najnaliehavejších výziev súčasnosti. Organizácia Science Based Targets initiative (SBTi) vznikla s cieľom umožniť spoločnostiam a finančným inštitúciám na celom svete zohrať svoju úlohu v boji proti globálnemu otepľovaniu. SBTi vyvíja štandardy, nástroje a usmernenia, ktoré firmám pomáhajú stanoviť si ciele na znižovanie emisií skleníkových plynov tak, aby boli v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami. Konečným cieľom je obmedziť globálne otepľovanie na 1,5 °C v porovnaní s predindustriálnymi hodnotami, s minimálnym alebo žiadnym dočasným prekročením tejto hranice (tzv. overshoot), ako to vyžaduje Parížska dohoda.

Nasledujúci článok slúži ako rozsiahly informačný sprievodca kľúčovými mechanizmami, kategóriami a stratégiami, ktoré SBTi uplatňuje pri korporátnej transformácii na udržateľnú ekonomiku.

1. Inventarizácia emisií: Základ každej stratégie

Skôr než si firma môže stanoviť ciele, musí pochopiť a zmerať svoju aktuálnu uhlíkovú stopu. Vytvorenie inventára skleníkových plynov (GHG inventory) znamená dôkladne vypočítať emisie vyplývajúce z aktivít v rámci organizačných hraníc spoločnosti aj jej hodnotového reťazca.

Emisie sa na základe štandardov Greenhouse Gas Protocol delia do troch rozsahov (Scopes):

• Scope 1: Predstavuje priame emisie zo zdrojov, ktoré vykazujúca spoločnosť vlastní alebo kontroluje (napr. spaľovanie palív vo vlastných kotloch či vozidlách).
• Scope 2: Pokrýva nepriame emisie spojené s výrobou nakúpenej elektriny, pary, tepla alebo chladu, ktoré spoločnosť fyzicky spotrebúva.
• Scope 3: Ako sme už diskutovali v našej predchádzajúcej konverzácii, ide o všetky ostatné nepriame emisie v hodnotovom reťazci podniku (dodávateľské aj odberateľské). GHG Protocol ich systematicky delí do 15 vzájomne sa vylučujúcich kategórií, aby sa predišlo dvojitému započítaniu emisií. (Ako bolo spomenuté v našej debate, presné názvy týchto 15 kategórií pochádzajú z technických usmernení GHG Protocol, hoci tento konkrétny glosár sa odvoláva iba na ich existenciu a princípy).

Pri hodnotení dodávateľských (upstream) fáz, najmä v priemysle, sa často používa koncept cradle-to-gate (od kolísky po bránu), ktorý meria všetky emisie počas životného cyklu produktov až po moment ich prijatia vykazujúcou spoločnosťou. To úzko súvisí s tzv. vtelenými emisiami (embodied emissions), ktoré zohľadňujú ťažbu surovín, výrobu a transport materiálov ešte pred ich samotným použitím. Keďže presné primárne dáta od dodávateľov (Tier 1, Tier 2) nemusia byť vždy dostupné, firmy môžu pri prvotnom skríningu (GHG screening) využiť sekundárne dáta alebo environmentálne rozšírené input-output modely (EEIO), aby odhadli objem emisií v jednotlivých kategóriách.

2. Typy vedecky podložených cieľov a metódy ich výpočtu

SBTi vyžaduje od podnikov záväzok k merateľným cieľom v dvoch časových horizontoch:

• Krátkodobé ciele (Near-term SBTs): Musia byť dosiahnuté v časovom rámci 5 až 10 rokov a slúžia na okamžité naštartovanie hlbokého znižovania emisií.
• Dlhodobé ciele (Long-term SBTs): Určujú úroveň zníženia, ktorú musí firma dosiahnuť najneskôr do roku 2050 (v niektorých špecifických sektoroch už do roku 2040), aby dosiahla konečný stav čistej nuly (Net-Zero).

Na výpočet týchto cieľov slúžia špecifické metódy. Metóda absolútnej kontrakcie (Absolute contraction approach – ACA) plošne vyžaduje zníženie celkového objemu ton emisií bez ohľadu na hospodársky rast firmy. Naproti tomu niektoré odvetvia môžu využiť Sektorovú dekarbonizačnú stratégiu (SDA) zameranú na intenzitu emisií, pri ktorej podniky znižujú fyzickú intenzitu emisií (napr. tCO2e na vyrobenú tonu produktu, osobokilometer alebo tonokilometer) tak, aby sa do cieľového roku zblížili so sektorovým štandardom.

3. Hierarchia zmierňovania (Mitigation hierarchy): Priorita znižovania

Kľúčovým filozofickým pilierom SBTi je hierarchia zmierňovania. Táto hierarchia jasne nariaďuje kroky v poradí podľa priority: vyhýbanie sa vzniku emisií (avoidance), ich skutočné znižovanie (abatement), príspevky mimo hodnotového reťazca (BVCM) a nakoniec neutralizácia zostatkových emisií.

Spoločnosti musia nasadiť redukčné páky (emission reduction levers) priamo vo vlastných operáciách a reťazcoch, či už ide o znižovanie spotreby energií, prechod na obnoviteľné zdroje, alebo technologické zmeny. Emisie sa môžu znižovať aj cez tzv. insetting (klimatické intervencie hlboko vo vlastnom dodávateľskom reťazci). SBTi striktne pripomína, že organizácie nesmú na dosiahnutie svojich vedecky podložených cieľov používať offsetovanie (kompenzácie vo forme nákupu uhlíkových kreditov z iných projektov, ktoré nahrádzajú vlastnú snahu znižovať emisie). Skutočné znižovanie (abatement) sa tak zásadne líši od offsetovania.

4. Zostatkové emisie a nevyhnutnosť neutralizácie

Dosiahnutie stavu Net-Zero nastáva vtedy, keď spoločnosť zníži emisie naprieč kategóriami Scope 1, 2 a 3 na úroveň zostatkových emisií (residual emissions) a tento zostatok zneutralizuje. Zostatkové emisie sú tie, ktoré už nie je technologicky alebo ekonomicky možné úplne eliminovať.

Na riešenie týchto emisií nastupuje neutralizácia. Tá zahŕňa trvalé odstraňovanie oxidu uhličitého z atmosféry (Carbon dioxide removals – CDR). CDR procesy musia CO2 nielen zachytiť (napríklad technológiou Direct Air Capture – DACCS, alebo cez bioenergiu so zachytávaním uhlíka – BECCS), ale aj natrvalo a trvácne uložiť do geologických, suchozemských alebo oceánskych rezervoárov. Durabilita (trvácnosť) tohto úložiska je kľúčová, aby sa zabránilo spätnému úniku uhlíka do ovzdušia. Prirodzené záchyty, ako je obnova lesov (reforestation) alebo biouhoľ (biochar), predstavujú ďalšie možnosti neutralizácie.

5. Opatrenia mimo hodnotového reťazca (BVCM)

Aj napriek tomu, že nákup uhlíkových kreditov sa nedá použiť ako náhrada za redukciu vlastných emisií, SBTi výrazne odporúča investície do tzv. zmierňovania mimo hodnotového reťazca (Beyond value chain mitigation – BVCM). Ide o financovanie dodatočných klimatických projektov po celom svete, napríklad zamedzenia odlesňovania alebo budovania infraštruktúry zeleného vodíka.

Spoločnosti môžu financovať BVCM napríklad metódou „ton-for-ton“ (zodpovedajúcou nejakému percentuálnej časti ich ročných zostatkových emisií) alebo metódou „money-for-ton“ (nasmerovaním fixných finančných prostriedkov vypočítaných na základe vedecky podloženej ceny uhlíka alebo sociálnych nákladov na uhlík).

Pri týchto vonkajších investíciách je dôležité správne komunikovať, aby sa firmy vyhli greenwashingu. Kým mnohé podniky deklarujú „uhlíkovú neutralitu“ (tzv. Climate compensation claim), kedy sa matematicky snažia „vymazať“ svoje emisie nákupom kreditov, transparentnejší je často tzv. Climate contribution claim (tvrdenie o klimatickom príspevku). Toto tvrdenie férovo priznáva existenciu vlastných nevylúčených emisií a komunikuje len finančnú či technologickú podporu globálnych snáh o zmierňovanie zmeny klímy, bez snahy o umelé bilancovanie na nulu. Extrémny pozor treba dávať aj na dvojité započítavanie (double counting) alebo dvojité nárokovanie si (double claiming) rovnakého úsporného kreditu viacerými subjektmi v rámci dobrovoľných trhov s uhlíkom.

6. Osobitné požiadavky: Sektory FLAG a financie

Emisie nemajú vo všetkých odvetviach rovnakú povahu. Extrémne špecifický prístup si vyžaduje sektor AFOLU (Poľnohospodárstvo, lesníctvo a iné využitie pôdy), ktorý SBTi upravuje cez svoje štandardy FLAG (Forest, land and agriculture).

V rámci FLAG sú spoločnosti povinné sledovať dopady deforestácie a zmeny vo využívaní pôdy (Land use change – priame dLUC aj nepriame iLUC) a zabezpečiť plnenie záväzkov nulového odlesňovania. Podniky, ktoré pestujú alebo spracovávajú pôdohospodárske komodity, nemusia len emisie znižovať, ale musia aktívne uplatňovať biogénne odstraňovanie CO2 (Biogenic CO2 removals). Ide napríklad o agrolesníctvo, obnovu degradovaných pôd, zlepšenie záchytov organického uhlíka v pôde či udržateľné manažovanie lesov. Odvetvie sa delí na dodávateľské FLAG spoločnosti (typicky producenti so scope 1 emisiami) a dopytové FLAG spoločnosti (koncoví predajcovia tovarov, ktorí majú tieto emisie na vstupe do svojho hodnotového reťazca, a teda v Scope 3).

Ďalším veľmi zásadným sektorom je finančný systém. Banky, správcovia aktív či private equity fondy produkujú relatívne málo fyzických priamych emisií (zo svojich kancelárií), avšak obrovské množstvo emisií financujú. Pravidlá pre finančné inštitúcie vyžadujú zaradenie financovaných emisií (Financed emissions) plynúcich z pôžičiek a on-balance investícií do vykazovania. Zároveň musia sledovať uľahčené emisie (Facilitated emissions) plynúce z poistení či poradenstva pri cenných papieroch a úpisoch. Tieto inštitúcie sa musia zaviazať k fázovému vyradeniu vysokoemisných aktív a postupne transformovať svoj portfóliový súlad (Portfolio climate alignment), čím zabezpečia prechod svojich klientov a protistrán do stavu udržateľnosti.

7. Cesta vpred k spravodlivej transformácii

Transformácia podnikov a štátov na dekarbonizovanú ekonomiku musí byť zosúladená so socio-ekonomickými faktormi. SBTi podporuje princíp tzv. spravodlivej transformácie (Just transition), čo znamená, že ozelenenie globálnej ekonomiky musí byť spravodlivé a inkluzívne voči najzraniteľnejším komunitám. Cieľom klimatickej spravodlivosti (Climate justice) je zabezpečiť, že pri boji s globálnym otepľovaním nedochádza k pošliapavaniu ľudských práv alebo strate dôstojných pracovných príležitostí bez adekvátnej náhrady.

Vďaka presným definíciám a striktným, vedecky podloženým normám, ako prináša SBTi, už klimatická akcia pre korporácie nie je len formou zeleného PR. Stáva sa na dátach založenou, štandardizovanou transformáciou, ktorá spája inovatívne inžinierstvo, ekologické hospodárstvo a pokrokové finančníctvo s cieľom zachovať náš svet stabilný aj pre budúce generácie. JRi&CO2AI