Zatiaľ čo vo februári by sme v našich končinách očakávali bežné zimné počasie, extrémne prejavy klímy nám čoraz častejšie a dôraznejšie ukazujú svoju silu. Ukážkovým príkladom je búrka Nils, ktorá na juhozápade Francúzska v netypicky miernom a daždivom februári doslova odtrhla strechu domu, vyniesla ju sedem metrov do vzduchu a odhodila o desať metrov ďalej. V tom istom čase silné dažde a záplavy v Portugalsku viedli k 16 obetiam a donútili 3 000 ľudí k evakuácii po tom, čo sa rieka Mondego vyliala z brehov.

Globálne teploty už stúpli o približne 1,1 °C v porovnaní s predindustriálnou érou, čo podľa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) s vysokou istotou vedie k vyššej frekvencii a intenzite extrémnych zrážok v Európe. V niektorých regiónoch sa intenzita extrémnych zrážok za posledných 50 rokov zvýšila až o 22 %, čo radikálne zvyšuje riziko povodní v zraniteľných oblastiach. Tvárou v tvár týmto zmenám tradičné betónové a inžinierske obranné systémy začínajú narážať na svoje limity. Riešením tohto problému, ktoré namiesto boja s prírodou využíva jej vlastnú silu, sú takzvané riešenia založené na prírode (Nature-based Solutions – NbS). Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN) ide o opatrenia, ktoré chránia, udržateľne riadia a obnovujú ekosystémy tak, aby efektívne riešili spoločenské výzvy a zároveň prinášali benefity pre blaho ľudí a podporovali biodiverzitu.

Limity betónu: Prečo musíme vytvoriť priestor pre prírodu

„Zem a príroda vždy zvíťazia,“ tvrdí Hans Brouwer z holandskej agentúry Rijkswaterstaat a pripomína, že vzdorovať prírodným silám tam, kde sú najsilnejšie, je zbytočné. Holandsko, krajina historicky výrazne ohrozovaná záplavami, si týmto precitnutím prešlo v 90. rokoch. Po masívnych povodniach v rokoch 1993 a 1995, ktoré si vyžiadali vysídlenie 220 000 ľudí, prišli inžinieri na to, že stratégia neustáleho zvyšovania hrádzí na mäkkých rašelinových pôdach je technicky a environmentálne neudržateľná. Prípadné pretrhnutie takto vysokých bariér by navyše spôsobilo ešte katastrofálnejšie škody.

Odpoveďou Holandska bol masívny národný program Priestor pre rieku (Room for the River), do ktorého vláda v rokoch 2006 až 2019 investovala 2,3 miliardy eur. Cieľom 34 vybraných projektov na riekach Rýn, Mása, Waal a IJssel bolo bezpečne poňať prietoky až do 16 000 m³ za sekundu. Vďaka vytvoreniu retenčných oblastí a približne 2 000 hektárov nových prírodných území získala krajina ochranu pred povodňami predikovanú približne do roku 2050. Odborníci dnes síce pripravujú verziu „2.0“, aby sa vysporiadali s nečakaným poklesom hladín vôd a zhoršujúcou sa ekologickou kvalitou záplavových území v dôsledku zmeny klímy, no samotný prístup spoliehania sa na prírodu považujú za správny a sebestačný.

Ochrana miest a nenahraditeľné dodatočné benefity

NbS majú obrovský význam pri ochrane mestskej infraštruktúry, čo skúma aj európsky projekt NBSINFRA. V nemeckom Kolíne nad Rýnom výskumníci Ali Barrett a Christopher Munschauer dokumentujú úspech integrácie prírodných riešení. Mesto po ničivých povodniach z 90. rokov implementovalo sériu opatrení, vďaka ktorým je dnes chránené aj pred takzvanou 200-ročnou vodou. V meste boli zachované a obnovené záplavové územia, ktoré umožňujú, aby menšie povodne prebehli bez výraznejšieho narušenia chodu mesta.

Kľúčovým významom NbS sú však ich dodatočné celoročné benefity (co-benefits). Tieto riešenia fungujú ako prirodzené filtre znečistenia, vytvárajú útočiská pre zvieratá, zachovávajú lokálnu biodiverzitu a poskytujú mestskému obyvateľstvu atraktívne priestory na beh, prechádzky a relax. Stromy a vegetácia navyše poskytujú cenný chladiaci efekt, ktorý zmierňuje vysoké teploty v prehriatych mestách. Podľa výskumníkov vôbec nejde o súboj medzi sivou a zelenou infraštruktúrou, ale o nevyhnutnosť prevencie. Prírodné riešenia slúžia doslova ako klimatická poistka, ktorá chráni majetok pred nárazovými katastrofami a počas celého roka zlepšuje kvalitu života fauny, flóry aj samotných ľudí.

Úloha komunity: Spoločný návrh a lokálna pamäť

Ako sme už podrobnejšie rozoberali v našej predchádzajúcej konverzácii, žiadne z týchto riešení nemôže dlhodobo fungovať bez podpory obyvateľstva. V írskom meste Swords, ktoré zápasí s rýchlym populačným rastom a ohrozením záplavami, testujú zriadenie zeleného pásu okolo mesta. Predbežné zistenia ukazujú, že dobre navrhnuté NbS môžu v tejto lokalite výrazne znížiť objem povodňových vôd a minimalizovať potrebu budovania inžinierskych stavieb.

Základným kameňom úspechu je tu však participácia komunity a spoločné navrhovanie (co-design a co-creation). Mnohí obyvatelia podvedome nedôverujú prírodným riešeniam a obávajú sa, že nie sú dostatočne robustné v porovnaní s betónom. Platí, že čím väčšia je hrozba, tým väčší je strach ľudí. Lokálna história a kolektívna pamäť zohrávajú kľúčovú rolu pri formovaní týchto postojov – ak chce mesto uspieť, musí zapájať občanov do dialógu a prepájať moderné riešenia s ich historickou skúsenosťou a kultúrou.

Bez systémovej zmeny to nepôjde

Napriek obrovskému významu bráni širšiemu nasadeniu NbS v Európe fragmentované vládnutie a inštitucionálne prekážky. Ako upozorňuje odborník z Berlína, prírodné riešenia sú dnes politikmi často vnímané len ako „niečo pekné navyše“ (nice to have). Nástroje na ich budovanie síce technicky existujú, no inštitúcie nie sú stavané na potrebnú medzirezortnú spoluprácu medzi envirofondmi, urbanistami a klimatickými orgánmi.

Ak sa chceme vyhnúť tomu, aby bola práca úradníkov len Sizyfovskou snahou prekazenou krátkodobým financovaním, je nutné prijať záväzný národný a európsky legislatívny rámec, ktorý by podporil zavádzanie NbS. V dobe, keď zimné búrky odtrhávajú strechy domov, už náklady na našu nečinnosť prestali byť iba abstraktným číslom na papieri. Otázkou už dnes nie je, či riešenia založené na prírode fungujú, ale či naše úrady a inštitúcie dokážu udržať krok s rýchlo sa meniacou klímou. JRi&CO2AI