Svet sa v súčasnosti nachádza na pokraji katastrofy, pričom čelí hrozbe šiesteho masového vymierania druhov. Táto bezprecedentná kríza biodiverzity so sebou prináša nielen stratu zvierat a rastlín, ale aj svet lesov, ktoré sú menej odolné voči chorobám, častejšie pandémie, ničivejšie záplavy a kritický nedostatok vody a potravín. Tieto faktory priamo ohrozujú samotné prežitie ľudského druhu a vedú k núteným migráciám a medzinárodným konfliktom. Ako reakcia na tieto alarmujúce hrozby prichádzajú globálne inštitúcie a vlády s novou stratégiou, ktorá sľubuje záchranu: vytvorením trhov s biodiverzitnými kreditmi. Je to však skutočne cesta k záchrane, alebo ide len o prepracovaný nástroj na finančné obohatenie na úkor prírody?

Čo sú biodiverzitné kompenzácie a ako (ne)fungujú?

Základná myšlienka biodiverzitných kompenzácií (tzv. offsetov) je na prvý pohľad jednoduchá: ak chce firma postaviť továreň napríklad na mieste, kde hniezdia plameniaky, namiesto toho, aby jej to štát zakázal, povolí deštrukciu biotopu pod podmienkou, že spoločnosť túto škodu vykompenzuje. Firma si najme projektového developera, ktorý niekde inde – napríklad v okruhu 10 kilometrov – vytvorí nový biotop. Po schválení certifikačnou spoločnosťou sú vydané „biodiverzitné kredity“, ktoré si deštruktívna firma zakúpi. Vzniká tak ilúzia, že firma je vo vzťahu k biodiverzite neutrálna.

Niektorí zástancovia tohto modelu dokonca presadzujú extrémnu verziu, v ktorej by sa ničenie jedného druhu na jednom mieste mohlo kompenzovať vytvorením biotopu úplne iného druhu na opačnom konci sveta. Firma by tak mohla zničiť biotop plameniakov vo Francúzsku a vykompenzovať to vytvorením biotopu pre netopiere v Grécku. Týmto spôsobom sa kompenzácia stáva štandardizovanou a generickou. Keďže kompenzácia už nie je spojená s konkrétnou deštrukciou na danom mieste, umožňuje to získať kredity ešte pred samotným ničením a predávať ich neobmedzený počet ráz, až kým nie sú použité. Presne o toto ide finančným trhom – vytvorenie globálneho finančného trhu je pre nich dôležitejšie ako samotná záchrana biodiverzity. Pripomína to uhlíkové kompenzácie, keď letecká spoločnosť sľubuje zasadenie stromov za váš let, hoci v skutočnosti to vašu stopu nekompenzuje, pretože stromy môžu zhorieť alebo vôbec neboli ohrozené.

Problém tkvie v tom, že kompenzácie v praxi zväčša nefungujú. Veda o obnove ekosystémov je stále len vo svojich počiatkoch a komplexná sieť závislostí medzi miliónmi druhov sa nedá len tak jednoducho znovu vytvoriť. Údaje to jasne potvrdzujú. Výskum austrálskej vlády ukázal, že iba 10 % lokalít určených na kompenzáciu zaznamenalo zlepšenie. V 55 % lokalít sa stav biodiverzity vôbec nezlepšil a v 30 % prípadov sa dokonca zhoršil. Iná štúdia, analyzujúca 558 kompenzačných projektov v Kanade, ukázala, že čistá strata biotopov dosiahla aj napriek pokusom o kompenzáciu hrozivých 99 %. Kompenzácie tak v konečnom dôsledku vedú len k zvyšovaniu deštrukcie prírody a predstavujú falošné riešenie.

Súboj slovíčok: Kredity verzus kompenzácie

Keďže vedecká komunita má čoraz viac dôkazov o zlyhávaní kompenzácií, niektorí propagátori trhov začali tvrdiť, že novovznikajúce kredity sa v skutočnosti nebudú používať ako offsety. To si však vyžaduje neuveriteľnú dávku lingvistickej akrobacie. Bývalý poradca vo francúzskej inštitúcii Caisse des Dépôts Biodiversité napríklad uviedol, že firmy budú kredity využívať na „vyváženie“ poškodenia prírody, avšak táto prax by sa nemala nazývať kompenzáciou. Medzinárodná aliancia napojená na OSN zas odporúča, aby firmy kredity nevyužívali ako kompenzácie, ale zároveň im dovoľuje tvrdiť, že ich projekty skutočne kompenzujú spôsobené škody. V realite bez využitia na offsetovanie neexistuje dôvod nakupovať tieto kredity vo veľkom rozsahu, takže pod pláštikom „čistého zisku“ sa de facto naďalej hovorí o kompenzácii.

Temná stránka: Zabavovanie pôdy a potláčanie ľudských práv

Rovnako ako pri uhlíkových offsetoch, aj biodiverzitné trhy si vyžadujú obrovské rozlohy pôdy, ktoré developeri projektov hľadajú tam, kde je pôda lacná a domorodé práva slabo chránené, teda najmä v krajinách globálneho Juhu. Tieto procesy vedú k takzvanému „zaberaniu pôdy“ a prebiehajú na územiach domorodých obyvateľov. Dôsledky sú tragické a zahŕňajú nútené vysťahovanie, mučenie, znásilnenia a v neposlednom rade i vraždy.

Napríklad projekt kompenzácie uhlíka Northern Kenya Rangelands pripravil o prístup k miliónom hektárov pôdy pastierske kmene Samburu, Borana a Rendille, aby z tohto územia mohol predávať kredity obrovským korporáciám ako Meta, Netflix či British Airways. Ozbrojené stráže, platené organizáciou riadiacou projekt, tu spáchali desiatky závažných porušení ľudských práv. V Kambodži bolo pôvodným obyvateľom z kmeňov Kuy a Bunong odopreté právo zbierať byliny a huby v ich vlastných lesoch, zatiaľ čo mimovládna organizácia zhromažďovala obrovské zisky z predaja kreditov spoločnostiam akou je Disney. V národnom parku Alto Mayo v Peru boli zas ľuďom demolované domy strážcami parku za účelom zisku uhlíkových práv. Analýzy portálu Carbon Brief odhalili, že až 72 % vyšetrovaných offsetových projektov preukázalo poškodenie lokálnych komunít a domorodých národov. Organizácia Oxfam zároveň varuje, že celková plocha pôdy potrebná na offsetové projekty by mohla dosiahnuť až päťnásobok rozlohy Indie.

Skutočné motívy elít a hrozba financializácie

Prečo sa teda tento preukázateľne nefunkčný model tak vehementne pretláča? Tento prístup plne vyhovuje záujmom ekonomických a politických elít a pomáha udržať status quo. Prezentovanie trhov ako „riešenia“ šikovne odvádza pozornosť od nutnosti prijať prísnejšie legislatívne regulácie a zmeniť zabehnutý deštruktívny model výroby a spotreby.

Vládam a firmám vyhovuje presadiť naratív o akomsi chýbajúcom financovaní. Tvrdia, že štáty nemajú peniaze, a preto záchranu prírody musí prebrať na plecia voľný trh a súkromný kapitál pomocou nových environmentálnych aktív, na ktoré sa majú ešte paradoxne čerpať aj verejné dotácie. Ide o úplnú financializáciu prírody – prístup, pri ktorom ekologické ciele musia byť podriadené ziskovosti, inak sa nebudú realizovať. Svetové ekonomické fórum láka, že priorita prírody môže vytvoriť obchodné príležitosti vo výške neskutočných 10 biliónov dolárov. Masívny lobing tento proces len urýchľuje; napríklad na kľúčovej konferencii OSN o biodiverzite COP16 sa zúčastnilo až 124 lobistov zastupujúcich len banky, čo prevyšuje počty delegátov mnohých krajín, pričom mimoriadne rozmanitá Etiópia vyslala len 5 zástupcov. Moc určovať priority v ochrane životného prostredia sa tak potichu presúva zo štátu na hedžové fondy.

Aké sú skutočné riešenia?

Skutočné a dlhodobé riešenia nepotrebujú pochybné kredity, sú už dávno známe a sústreďujú sa na hlavnú príčinu krízy: zmenu vo využívaní pôdy kvôli poľnohospodárstvu a chovu zvierat. Údaje odhaľujú, že 77 % všetkej poľnohospodárskej pôdy slúži na chov dobytka pre mäso a mliečne výrobky, pričom tento sektor planéte vracia len zanedbateľných 17 % svetových kalórií a 38 % proteínov. Významná vedecká správa EAT-Lancet zdôrazňuje obmedzenie plytvania potravinami a posun od mäsovej stravy v bohatých krajinách k diéte bohatej na rastliny, obmedzujúcej červené mäso napríklad na jedenkrát týždenne.

Je mimoriadne dôležité presmerovať masívne štátne dotácie. Podľa OSN existuje ročne približne 1,7 bilióna dolárov vo verejných financiách, ktoré dotujú environmentálne škodlivé aktivity vrátane poľnohospodárstva a fosílnych palív. Ak by vlády presmerovali hoci len časť týchto existujúcich peňazí do ochrany prírody, úplne by to zacelilo deklarovanú „dieru“ vo financovaní. K tomu je nevyhnutné pridať omnoho prísnejšie environmentálne pravidlá, limitovanie produkcie plastov, zákaz nadmerného rybolovu a zastavenie masívneho znečisťovania morí, pôdy a ovzdušia.

Možno sa zdá, že sme voči korporáciám a bankám bezmocní, no prieskumy hovoria jasne: až 80 % občanov v bohatých ekonomikách je ochotných urobiť zmeny vo svojom živote a celosvetovo rovnakých 80 % ľudí verejne žiada od svojich vlád prísnejšie klimatické opatrenia. Ľudia sa však zväčša nachádzajú vo falošnej sociálnej realite a podceňujú mieru podobného zmýšľania vo svojom okolí. Akonáhle však pochopia, že ich požiadavky majú masovú podporu, môžu sa inšpirovať historickými bojmi hnutí za občianske práva, odborov alebo sufražetiek a spojenými silami donútiť politické reprezentácie konať. Príroda si totiž zaslúži skutočnú ochranu, nie to, aby sa stala len novým riadkom v účtovných knihách investičných bankérov. JRi&CO2AI

Zdroj: Vysvetlenie trhov s prírodou