Európa sa otepľuje približne dvakrát rýchlejšie, ako je celosvetový priemer. V roku 2024 dosiahla priemerná päťročná teplota v Európe úroveň 2,4 °C nad predindustriálnou hodnotou. Zmena klímy už nie je len abstraktnou hrozbou budúcnosti, ale každodennou realitou, ktorá prináša extrémne výkyvy počasia, akými sú ničivé povodne, suchá a rekordné vlny horúčav. Len v lete roku 2025 zhorelo v EÚ viac ako 1 milión hektárov lesa a horúčavy si vyžiadali odhadom 24 000 predčasných úmrtí. Napriek týmto alarmujúcim faktom je súčasný prístup Európskej únie k adaptácii na zmenu klímy stále príliš roztrieštený, čiastkový a predovšetkým reaktívny. Ak má Európa ochrániť svojich občanov, ekonomiku a strategické priority, musí prejsť k proaktívnemu a systémovému rámcu.

Eskalujúce a kaskádové riziká: Cena za nečinnosť

Ekonomické straty spôsobené extrémnym počasím neustále rastú. Len škody na infraštruktúre a fyzickom majetku dosiahli v rokoch 2020 až 2024 v EÚ priemerne 45 miliárd eur ročne. Súčasné klimatické straty v poľnohospodárstve sa odhadujú na 28 miliárd eur ročne, pričom do polovice storočia by sa mohli zvýšiť na 40 miliárd eur.

Tieto riziká však nepôsobia izolovane. Klimatické hrozby sú vysoko prepojené a vytvárajú kaskádové efekty, ktoré prekračujú národné hranice. Napríklad dlhotrvajúce sucho spôsobí stvrdnutie pôdy, čo následne drasticky zhorší následky prívalových dažďov a povodní. Takéto javy priamo ohrozujú fungovanie jednotného európskeho trhu, dodávateľské reťazce a finančnú stabilitu. Výpadky v jednom kľúčovom sektore (napríklad v energetike alebo doprave) sa môžu rýchlo preniesť do celej ekonomiky. Pre štáty to znamená nižšie daňové príjmy a vyššie neplánované výdavky na odstraňovanie škôd, čo zhoršuje ich dlhovú udržateľnosť a znižuje fiškálny priestor pre budúce investície do adaptácie.

Od čiastkových zmien k transformačnej adaptácii

Historicky sa adaptácia zameriavala na inkrementálne (postupné) zmeny – teda na menšie úpravy existujúcich postupov, napríklad zmenu termínov výsadby plodín alebo mierne zvýšenie protipovodňových hrádzí. S narastajúcou intenzitou klimatických zmien však tieto opatrenia prestávajú stačiť a narážajú na svoje limity. Ak sa na adaptáciu pozeráme príliš úzko, riskujeme tzv. maladaptáciu – teda prijatie opatrení, ktoré krátkodobo pomôžu, ale dlhodobo zhoršia situáciu (napríklad masívne spoliehanie sa na energeticky náročné klimatizácie alebo odsoľovanie vody).

Európa preto naliehavo potrebuje transformačnú adaptáciu. Ide o zásadné, rozsiahle a systémové zmeny, ktoré neriešia len následky, ale aj samotné príčiny zraniteľnosti. Môže ísť napríklad o komplexnú zmenu územného plánovania v pobrežných oblastiach alebo úplnú transformáciu poľnohospodárskych modelov. Takéto kroky musia byť prijaté proaktívne a „od návrhu“ (by design), nie až ako reakcia na katastrofu. Správne nastavená adaptácia totiž prináša tzv. „trojitú dividendu“: znižuje priame straty z katastrof, prináša ekonomické rozvojové benefity a poskytuje ďalšie sociálne a environmentálne prínosy.

Päť kľúčových odporúčaní pre systémovú zmenu v EÚ

Podľa najnovšej správy Európskeho vedeckého poradného výboru pre zmenu klímy musí EÚ prebudovať svoj adaptačný rámec na základe piatich hlavných odporúčaní:

1. Harmonizácia hodnotenia klimatických rizík: EÚ musí systematicky vyžadovať hodnotenie klimatických rizík naprieč všetkými svojimi politikami a pri dôležitých rozhodnutiach. V súčasnosti sú tieto hodnotenia roztrieštené a často podceňujú reálne hrozby. Je nevyhnutné zaviesť spoločné klimatické scenáre a metodické štandardy, ktoré zohľadnia nielen priemerné zmeny, ale aj extrémy a prenos rizík cez hranice.
2. Prijatie spoločného referenčného rámca pre plánovanie: Adaptačné plány EÚ by sa mali pripravovať na fyzické riziká vyplývajúce z emisnej dráhy, ktorá zodpovedá globálnemu otepleniu o 2,8 až 3,3 °C do roku 2100 (scenár SSP2-4.5). Keďže sa Európa otepľuje rýchlejšie, lokálne dopady budú ešte výraznejšie. Pre zaistenie odolnosti infraštruktúry a politík voči najhorším možným udalostiam je nutné využívať aj prísnejšie krízové scenáre (tzv. stress-testing).
3. Stanovenie vízie a merateľných cieľov do roku 2050: EÚ potrebuje jasnú víziu klimaticky odolnej spoločnosti, ktorá bude podporená odvetvovými stratégiami a konkrétnymi, merateľnými adaptačnými cieľmi pre roky 2030 a 2040. Na rozdiel od snáh o znižovanie emisií, európskej adaptácii zatiaľ chýbajú tvrdé ciele, čo sťažuje sledovanie reálneho pokroku.
4. Spravodlivá odolnosť zakomponovaná vo všetkých politikách: Princíp „klimatickej odolnosti od návrhu“ (climate resilience by design) sa musí aplikovať na všetky programy a investície EÚ. Nevyhnutnou podmienkou je vybudovanie robustného systému monitorovania, hodnotenia a učenia sa (MEL), ktorý umožní politiky priebežne korigovať podľa nových vedeckých poznatkov. Zásadným prvkom tohto bodu je aj rámec pre posudzovanie spravodlivosti, ktorý zabezpečí, že náklady na adaptáciu neponesú tie najzraniteľnejšie skupiny.
5. Mobilizácia investícií a komplexné riadenie finančných rizík: EÚ musí riadenie klimatických rizík začleniť priamo do hospodárskeho a fiškálneho plánovania (napr. prostredníctvom európskeho semestra). Obrovskou výzvou je rastúca medzera v klimatickom poistení (climate insurance protection gap) – v súčasnosti je v EÚ poistená len približne štvrtina ekonomických strát spôsobených extrémnym počasím, pričom u nízkopríjmových domácností je to len 8 %. EÚ musí podporiť trh s poistením a posilniť nástroje krízovej reakcie (ako Fond solidarity EÚ) tak, aby motivovali k proaktívnemu znižovaniu rizík a prestavbe infraštruktúry do odolnejšej podoby (tzv. build back better).

Spravodlivosť a solidarita ako ústredné piliere

Zmena klímy nezasahuje všetkých rovnako. Zraniteľné skupiny obyvateľstva (starší ľudia, deti, nízkopríjmové domácnosti či pracovníci v exteriéri) a konkrétne regióny (napr. južná Európa ohrozovaná extrémnym teplom a suchom, alebo pobrežné oblasti) čelia neúmerne vyšším rizikám. Tí, ktorí sú najviac vystavení riziku, majú často najnižšiu kapacitu na adaptáciu.

Ak sa spoľahneme len na lokálne a súkromné snahy, tieto nerovnosti sa budú len prehlbovať. Preto musí byť ústredným princípom tzv. spravodlivá odolnosť (just resilience). Politiky musia proaktívne zacieliť na odstraňovanie základných príčin zraniteľnosti prostredníctvom fondov politiky súdržnosti a cielených sociálnych opatrení. Zároveň je nutné dbať na medzigeneračnú spravodlivosť – aby naše dnešné (často krátkozraké) adaptačné rozhodnutia nezanechali budúcim generáciám neúnosné dlhy a neriešiteľné klimatické podmienky.

Znižovanie emisií skleníkových plynov zostáva absolútnou prioritou pre odvrátenie prekročenia kritických bodov zlomu v klimatickom systéme. Avšak vzhľadom na oteplenie, ktorému sa už nevyhneme, sú masívne investície do adaptácie otázkou elementárnej bezpečnosti a prežitia. Európska únia stojí pred rozhodujúcim obdobím. Ak pretaví tieto vedecké odporúčania do silného legislatívneho a finančného rámca, môže nielen minimalizovať nevyhnutné škody, ale aj vybudovať prosperujúcejšiu a dlhodobo odolnú spoločnosť pripravenú na výzvy 21. storočia. JRi&CO2AI

Zdroj: Posilnenie odolnosti voči zmene klímy v Európe