Mestská výstavba predstavuje kritickú, no často prehliadanú prekážku v dosahovaní globálnych klimatických cieľov. Podľa rozsiahleho výskumu viac ako 1 000 miest po celom svete je neregulovaný rast emisií spojených so stavebnými materiálmi (ako cement a oceľ) v priamom rozpore s parížskymi klimatickými záväzkami. Ak chcú mestá zostať v rámci limitu oteplenia o 2 °C, musia v nasledujúcich dvoch až štyroch desaťročiach znížiť emisie z výstavby na menej ako 10 % súčasnej úrovne.

Súčasný stav: Výstavba ako tichý znečisťovateľ

Zatiaľ čo mnohé mestá úspešne dekarbonizujú svoje energetické systémy, emisie z materiálovej spotreby naďalej rastú.

• Rast emisií: Medzi rokmi 2010 a 2020 vzrástli emisie z výstavby v sledovaných mestách celkovo o 20 %.
• Podiel na populácii: Analyzovaných 1 033 miest reprezentuje 15,2 % globálnej populácie, no v roku 2020 boli zodpovedné za 1,4 GtCO2e emisií z výstavby.
• Nerovnosť: Mestá v krajinách s vysokými príjmami vyprodukujú priemerne 1 tCO2e na obyvateľa ročne len z výstavby, zatiaľ čo celkový globálny limit pre všetky zdroje emisií by mal byť do roku 2030 približne 2,3 tCO2e na osobu.

Menej zaľudnené mestá (pod 500 000 obyvateľov) tvoria až 60 % emisií v dátovom súbore, čo podčiarkuje potrebu zapojiť do dekarbonizácie aj menšie samosprávy, nielen svetové metropoly.

Klimatické rozpočty pre mestá

Výskumníci zaviedli koncept uhlíkových rozpočtov, ktoré stanovujú konečné množstvo CO2, ktoré môže mesto ešte vypustiť, aby sa predišlo katastrofálnemu otepleniu. Tieto rozpočty možno deliť dvoma hlavnými spôsobmi:

1. Grandfathering (podľa súčasného podielu): Mestá dostanú podiel na základe svojich doterajších emisií. Tento model však býva považovaný za nespravodlivý, pretože odmeňuje historicky najväčších znečisťovateľov.
2. Equal-per-capita (rovný podiel na obyvateľa): Každý občan má rovnaké právo na emisie, čo drasticky skracuje čas na dekarbonizáciu pre bohaté mestá.

Napríklad pri rovnom podiele na obyvateľa by 20 najväčších emitentov v USA muselo dosiahnuť čistú nulu už v roku 2034, zatiaľ čo pri modeli „grandfathering“ by mali čas až do roku 2067.

Cesta k udržateľnému budovaniu

Aby mestá dokázali uspokojiť dopyt po bývaní a zároveň dodržali klimatické limity, sú nevyhnutné radikálne zmeny v stavebných postupoch.

• Zmena typu budov: Tradičné rodinné domy sú v mnohých regiónoch nezlučiteľné s limitom 2 °C. Riešením je prechod na nízkopodlažné až stredne vysoké viacbytové budovy, ktoré majú výrazne nižšiu emisnú stopu na jednotku bývania.
• Materiálová inovácia: Využívanie drevených konštrukčných systémov a zmenšovanie priemernej podlahovej plochy na obyvateľa sú kľúčovými stratégiami.
• Sektorové kompromisy: Mestá môžu získať viac času pre stavebný sektor tým, že urýchlia dekarbonizáciu iných oblastí, ako je doprava či energetika domácností.

Metodika a dáta

Tieto zistenia vychádzajú z modelu Exiobase 3.8.2, ktorý sleduje globálne toky peňazí a ich environmentálne dopady. Vedci skombinovali ekonomické údaje o investíciách do výstavby s dátami o materiálovej náročnosti budov z databázy RASMI, čím vytvorili prvý transparentný prehľad o klimatických limitoch výstavby pre tisícku miest.

Samosprávy musia začať aktívne využívať územné plánovanie a zákony na obmedzenie emisií z materiálov skôr, než vyčerpajú svoje zostávajúce uhlíkové rozpočty. JRi&CO2AI