Rozhodnutie Spojených štátov amerických odstúpiť od kľúčových medzinárodných klimatických dohôd predstavuje prelomový moment v globálnom riadení klímy. Ako historicky najväčší znečisťovateľ planéty sa Washington svojou izoláciou od medzinárodného úsilia o zastavenie otepľovania dostáva do bezprecedentnej pozície, ktorá vyvoláva obavy o stabilitu celého multilaterálneho systému.

Historická zodpovednosť v číslach

Spojené štáty nesú väčšiu historickú zodpovednosť za zmenu klímy než akákoľvek iná krajina alebo skupina krajín na svete. Podľa analýz emisií vypustili USA od roku 1850 celkovo 542 miliárd ton oxidu uhličitého (GtCO2), čo zahŕňa spaľovanie fosílnych palív, odlesňovanie a ďalšie priemyselné aktivity. Tento objem predstavuje viac ako pätinu (približne 20 %) všetkých emisií, ktoré ľudstvo vypustilo do atmosféry za posledných 175 rokov.

Pre porovnanie, Čína je s 336 GtCO2 na druhom mieste a Rusko so 185 GtCO2 na treťom. Disproporcia amerického príspevku k otepľovaniu je ešte výraznejšia pri pohľade na počet obyvateľov: hoci USA tvoria len 4 % svetovej populácie, ich kumulatívne emisie na obyvateľa sú sedemkrát vyššie ako v Číne a až 25-krát vyššie ako v Indii. Historické emisie USA sú dokonca vyššie ako súčet emisií 133 krajín s najnižším príspevkom k znečisteniu, v ktorých žijú viac ako tri miliardy ľudí.

Výkonný príkaz 14162: „Amerika na prvom mieste“

Dňa 20. januára 2025, hneď v prvý deň svojho druhého funkčného obdobia, podpísal prezident Donald Trump výkonný príkaz 14162 s názvom „Putting America First In International Environmental Agreements“. Tento dokument nariadil okamžité odstúpenie USA od Parížskej dohody a Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (UNFCCC).

Podľa oficiálnych informácií z OSN Washington úradne opustí štruktúry dohovoru 27. januára 2026. Tento krok nezahŕňa len formálny odchod z diplomatických fór, ale aj okamžité ukončenie všetkých finančných záväzkov v rámci UNFCCC, vrátane zmrazenia fondov pre medzinárodnú klimatickú pomoc. Ide už o druhý prípad, kedy Trump administratíva vyviedla krajinu z Parížskej dohody, po tom, čo sa USA v roku 2021 pod vedením Josepha Bidena k dohode opätovne pripojili.

Domáca politika v znamení fosílnych palív

Odklon od klimatických cieľov nie je len diplomatickým gestom, ale je podložený masívnou revíziou domácej legislatívy. Kľúčovým nástrojom je zákon „One Big Beautiful Bill Act“ (OBBB), schválený v roku 2025, ktorý ruší väčšinu daňových úľav na čistú energiu a vozidlá zavedených predchádzajúcou administratívou.

Medzi hlavné dopady tejto politiky patria:

• Spomalenie prechodu na obnoviteľné zdroje: Očakáva sa, že OBBB zníži inštalovanú kapacitu veternej a solárnej energie do roku 2035 o polovicu.
• Návrat k uhliu a plynu: Administratíva zrušila emisné štandardy pre elektrárne na fosílne palivá a vyhlásila stav „národnej energetickej núdze“ na urýchlenie ťažby.
• Oslabenie EPA: Agentúra pre ochranu životného prostredia (EPA) navrhla zrušenie právneho základu pre reguláciu skleníkových plynov, čo by znamenalo koniec vymáhania emisných noriem v doprave a priemysle.

Tieto kroky vedú k tomu, že USA sú v súčasnosti hodnotené ako krajina s „kriticky nedostatočným“ prístupom k ochrane klímy, čo by pri globálnom nasledovaní viedlo k otepleniu o 3 °C až 4 °C.

Globálne dôsledky a strata líderstva

Absencia USA v klimatických rokovaniach vytvára vážne mocenské vákuum. Čína sa v tejto situácii potvrdzuje ako dominantná priemyselná sila v energetickej transformácii, keďže ovláda viac ako 70 % svetovej výroby lítium-iónových batérií. Jej stratégia je však nejednoznačná, pretože popri rozvoji obnoviteľných zdrojov naďalej schvaľuje masívnu výstavbu uhoľných elektrární. Európska únia sa snaží udržať si rolu regulačného lídra, naráža však na vnútornú politickú nestabilitu a rastúcu medzinárodnú konkurenciu.

Najväčšie obavy vyvoláva ohrozenie finančných mechanizmov. Bez príspevku Washingtonu je nepravdepodobné, že sa na nadchádzajúcom samite COP30 v Beléme podarí dohodnúť na robustných cieľoch pre financovanie ochrany klímy v zraniteľných krajinách. To môže viesť k prehĺbeniu sporov medzi rozvinutými a rozvojovými štátmi a k erózii dôvery v medzinárodné inštitúcie.

Odborníci označujú tento krok za „vlastný gól“, ktorý poškodí americkú ekonomiku a národnú bezpečnosť v čase, keď sa extrémne prejavy počasia ako záplavy a mega-búrky zhoršujú. Bývalý viceprezident Al Gore zdôraznil, že administratíva sa otočila chrbtom k vede v prospech záujmov ropného priemyslu.

Zrušenie účasti USA na klimatickom úsilí tak nie je len izolovaným neúspechom environmentálnej politiky, ale symptómom hlbšej krízy multilateralizmu. Ak medzinárodné dohody zostanú rukojemníkmi vnútroštátnych politických výkyvov, hrozí, že sa globálna koordinácia rozpadne na fragmentovanú mozaiku regionálnych iniciatív, ktoré nebudú schopné čeliť hrozbe presahujúcej hranice štátov. JRi

Metafora pre pochopenie situácie: Predstavte si svetovú klímu ako veľkú spoločnú loď, do ktorej tečie voda. Spojené štáty sú najväčším a najskúsenejším dôstojníkom, ktorý v minulosti do lode vyvŕtal najviac dier. Namiesto toho, aby teraz viedli posádku pri opravách, sa rozhodli opustiť veliteľský mostík a vyhlásiť, že ich časť lode je v bezpečí, čím nechali ostatných bez potrebných nástrojov a koordinácie uprostred búrky.