Súčasný svet čelí bezprecedentnej kríze, v ktorej sa prepletajú dva existenčné problémy: narastajúce zadlženie rozvojových krajín a zrýchľujúca sa klimatická zmena. Mnohé štáty Globálneho juhu sa nachádzajú v situácii, ktorú odborníci nazývajú „klimaticko-dlhová pasca“. Ide o začarovaný kruh, kde klimatické katastrofy nútia krajiny požičiavať si na obnovu za vysoké úroky, čo následne obmedzuje ich schopnosť investovať do odolnosti voči budúcim šokom.

Bludný kruh: Keď katastrofy prehlbujú dlh

Rozvojové krajiny sú klimatickými zmenami zasiahnuté disproporčne, hoci k nim historicky prispeli najmenej. Extrémne prejavy počasia, ako záplavy v Pakistane či hurikány v Karibiku, spôsobujú obrovské hospodárske straty. Napríklad Dominikánska republika zaznamenala po hurikáne Maria v roku 2017 nárast dlhu z 68 % na 78 % HDP len kvôli nákladom na rekonštrukciu.

Tieto šoky znižujú ekonomický rast a daňové príjmy, zatiaľ čo veritelia zvyšujú úrokové sadzby kvôli vyššiemu riziku. Klimaticky zraniteľné krajiny dnes platia v priemere o 117 bázických bodov vyššie úroky než ostatné štáty. Odhaduje sa, že tieto krajiny ročne odvedú externým veriteľom 20 miliárd dolárov len na pokrytie zvýšených úrokových nákladov spojených s klimatickým rizikom.

Afrika: Odsúdená na úsporné opatrenia?

Situácia v Afrike je obzvlášť alarmujúca. Verejný dlh kontinentu sa od roku 2008 viac ako zdvojnásobil. V roku 2023 minuli africké vlády v priemere 13 % svojich celkových výdavkov na obsluhu dlhu, čo je dvojnásobok úrovne z roku 2012. Viac ako polovica afrických krajín dnes vynakladá viac prostriedkov na splácanie úrokov než na zdravotnú starostlivosť.

Potreby klimatického financovania pre subsaharskú Afriku dosahujú v tomto desaťročí 1,4 bilióna dolárov, no reálne toky predstavujú len zlomok tejto sumy. Navyše, viac ako polovica tohto financovania prichádza vo forme pôžičiek, nie grantov, čo situáciu s dlhom ďalej zhoršuje. Afrika sa tak ocitá v paradoxe: potrebuje investovať do odolnosti, aby prežila, no peniaze, ktoré by na to mohla použiť, odtekajú na splátky starých dlhov.

Koncept klimatického dlhu a historická zodpovednosť

Z morálneho a politického hľadiska sa čoraz častejšie skloňuje pojem „klimatický dlh“. Ide o dlh, ktorý vyspelé krajiny (Globálny sever) dlhujú rozvojovému svetu za škody spôsobené nadmernými historickými emisiami skleníkových plynov. Tento koncept zahŕňa dva piliare:

1. Adaptačný dlh: Kompenzácia za škody, ktorému čelia chudobnejšie národy kvôli priemyselnému rozvoju bohatých.
2. Emisný dlh: Zodpovednosť za nadmerné využívanie „uhlíkového priestoru“ atmosféry.

Zatiaľ čo rozvojové krajiny požadujú reparácie a odpustenie dlhov ako akt spravodlivosti, rozvinuté štáty sa často bránia prevzatiu právnej zodpovednosti za emisie svojich predkov.

Pasca fosílnych palív: Dlhy verzus dekarbonizácia

Zúfalá snaha o splácanie dlhov viedla k vzniku tzv. „pasce fosílnych palív“. Mnohé krajiny sú nútené investovať do projektov ťažby ropy, plynu alebo uhlia, aby generovali devízy potrebné na obsluhu dlhu. Napríklad Argentína podporuje frakovanie v ropných poliach Vaca Muerta s podporou MMF, aby zmiernila svoju dlhovú krízu. Tento prístup je však kontraproduktívny: nielenže ničí životné prostredie, ale často neprináša očakávané zisky a krajiny uzamyká v zastaranom energetickom modeli.

Riešenia: Swapy a reforma finančnej architektúry

Odborníci navrhujú niekoľko nástrojov na prelomenie tohto kruhu. Jedným z najsľubnejších sú swapy dlhu za klimatickú odolnosť (debt-for-climate-resilience swaps). Tento mechanizmus umožňuje nahradiť starý drahý dlh novým úverom s nižšími nákladmi, pričom ušetrené prostriedky sa povinne investujú do vopred definovaných klimatických projektov. Skupina G7 v roku 2025 predstavila plán na štandardizáciu týchto nástrojov, aby sa stali prístupnejšími pre nízkopríjmové krajiny.

Ďalším krokom musí byť reforma analýzy udržateľnosti dlhu (DSA), ktorú vykonáva MMF. Súčasné modely často ignorujú klimatické riziká a investičné potreby pre dosiahnutie cieľov udržateľného rozvoja (SDG). Ak by sa tieto faktory započítali, zistilo by sa, že cesta mnohých krajín je dlhodobo neudržateľná. Riešením by mohlo byť aj zavedenie „kreditných ratingov zohľadňujúcich adaptáciu“, ktoré by pozitívne reflektovali úsilie krajín o budovanie odolnosti, čím by im zlacnili pôžičky.

Sociálna spravodlivosť a slovenský kontext

Klimatická transformácia nie je len technický, ale aj hlboko sociálny proces. Výskum „Slovenská klíma 2025“ ukázal, že podpora ekologických opatrení klesá, ak ľudia pociťujú ekonomickú neistotu. Väčšina Slovákov vníma zhoršenie životnej úrovne a obáva sa, že zelená transformácia prinesie len vyššie náklady.

Pre úspech na globálnej aj lokálnej úrovni je preto nevyhnutné spojiť klimatickú agendu so sociálnou ochranou. Odbory a občianska spoločnosť zdôrazňujú, že boj za klímu sa nesmie viesť na úkor najzraniteľnejších skupín, či už ide o obyvateľov subsaharskej Afriky alebo nízkopríjmové domácnosti v strednej Európe.

Záver Cesta ku klimatickej spravodlivosti vedie cez spravodlivosť dlhovú. Bez systémovej zmeny medzinárodnej finančnej architektúry zostane Globálny juh uväznený v nekonečnom cykle trosiek a splátok.

Predstavte si rozvojovú krajinu ako bežca, ktorý sa snaží dobehnúť do cieľa s názvom „udržateľná budúcnosť“. Klimatická zmena mu však neustále hádže pod nohy prekážky a jeho veritelia mu za každé zakopnutie prihodia do batohu ďalšie kamene vo forme úrokov. Ak mu tieto kamene nepomôžeme vyložiť, nikdy do cieľa nedorazí a zrúti sa pod ich váhou priamo na trati.