V posledných rokoch sa firemné sľuby o dosiahnutí „net-zero“ (uhlíkovej neutrality) stali bežnou súčasťou správ o udržateľnosti. S rastúcim tlakom verejnosti a investorov je však čoraz dôležitejšie, aby tieto záväzky neboli len marketingovými frázami. Práve tu zohrávajú kľúčovú úlohu organizácie ako Science Based Targets initiative (SBTi), ktoré vytvárajú štandardy na zabezpečenie vedeckej podloženosti a dôveryhodnosti firemných klimatických cieľov.

V súčasnosti sa pripravuje nová, prísnejšia verzia štandardu (Corporate Net-Zero Standard v2.0). Experti z renomovaného NewClimate Institute však pri jej hodnotení odhalili niekoľko zásadných problémov. Nejde o izolované nedostatky, ale o vzorec potenciálnych kompromisov, ktoré by spoločne mohli podkopať dôveryhodnosť celého rámca SBTi a otvoriť dvere pre sofistikovaný greenwashing. Tento článok odhaľuje štyri najprekvapivejšie postrehy z ich analýzy.

Pasca „dočasných“ riešení: Prečo krátkodobé kompenzácie nestačia na fosílne emisie

Jedným z najväčších problémov nového návrhu je, že umožňuje firmám neutralizovať svoje pretrvávajúce emisie z fosílnych palív pomocou metód, ktoré CO2 odstraňujú len dočasne. Typickým príkladom je výsadba stromov, ktorá síce uhlík viaže, no ukladá ho na desiatky, maximálne stovky rokov.

Problém je v zásadnom nesúlade časových horizontov. Emisie z fosílnych palív zostávajú v atmosfére a ovplyvňujú klímu po tisícročia. Vedecký konsenzus je jasný: takéto dlhodobé znečistenie je možné neutralizovať iba metódami, ktoré uhlík ukladajú na rovnako dlhú dobu. Experti preto odporúčajú používať presnejšiu terminológiu – hovoriť o „trvácnom“ (durable) a „nedlhodobom“ (non-durable) odstraňovaní CO2. Dôsledkom tejto medzery je, že spoločnosti by si mohli nárokovať status „net-zero“, aj keď v skutočnosti používajú len dočasné riešenie na trvalý problém, čo je v priamom rozpore s vedou.

Veda je však veľmi jasná v tom, že pretrvávajúce emisie z fosílnych palív – vrátane fosílneho metánu – môžu byť neutralizované iba odstraňovaním, ktoré je trvácne po tisíc rokov. Spoločnosti nemôžu tvrdiť, že majú nulové čisté emisie, ak ‚neutralizujú‘ svoje zostatkové fosílne emisie nedlhodobým odstraňovaním CO2.

Pomalá jazda v kritickej dekáde: Ako staré pravidlá podkopávajú nové ciele

Ďalším prekvapivým zistením je plánovaný prístup k implementácii nového štandardu. Hoci nová, vylepšená verzia (v2.0) bude dostupná už začiatkom roka 2026, SBTi plánuje povoliť firmám certifikáciu podľa starého, menej prísneho štandardu (v1.3) až do decembra 2027.

Tento prístup vytvára dvojaký meter. Prečo na tom záleží? Vzniká tak neprehľadný trh, kde sa menej ambiciózne firmy môžu niekoľko rokov skrývať za zastaraným štandardom a klamať investorov aj spotrebiteľov, ktorí sa spoliehajú na „pečiatku“ SBTi ako na znak skutočného klimatického líderstva. Experti preto navrhujú rázne riešenie a odporúčajú okamžite ukončiť validácie podľa staršej verzie hneď po vydaní nového štandardu.

Dlhodobá koexistencia cieľov validovaných podľa rôznych štandardov riskuje narušenie tohto mechanizmu zodpovednosti. Umožnenie spoločnostiam zostať pri zastaraných validáciách počas tejto kritickej dekády pre firemné klimatické opatrenia môže podkopať hodnotu SBTi pre všetkých zúčastnených okrem menej ambicióznych spoločností, ktoré profitujú z voľnejších požiadaviek.

Keď 1 % nestačí: Symbolická zodpovednosť namiesto skutočnej akcie

Nový štandard zavádza koncept, v rámci ktorého môžu firmy získať voliteľné „uznanie“ za prevzatie zodpovednosti za svoje pretrvávajúce emisie. Problém je v tom, ako nízko je nastavená latka.

Minimálna požiadavka na získanie tohto statusu je kompenzovať iba 1 % svojich celkových emisií (scope 1, 2 a 3). Experti túto hranicu označili za „veľmi nízku“ a varujú, že firmám umožní získať pozitívne PR za takmer symbolické úsilie. Analýza odhaľuje aj hlbší systémový problém: „Priepasť medzi voliteľným uznaním a statusom líderstva je extrémne veľká.“ V praxi to znamená, že štandard vytvára systém s triviálne nízkym vstupným bodom a takmer nedosiahnuteľným stropom, bez zmysluplnej cesty pre ambiciózne firmy medzi týmito dvoma pólmi.

Aj keď uznávame, že SBTi sa usiluje o široké prijatie voliteľného uznania za pretrvávajúce emisie, obávame sa, že latka pre spoločnosti usilujúce sa o status uznania (t.j. 1 %) je veľmi nízka a nemusí viesť k dodatočnej podpore klimatických opatrení mimo hodnotového reťazca.

Sľuby verzus činy: Prečo spoliehanie sa na dodávateľov môže byť len ilúzia pokroku

Štandard navrhuje, aby si firmy mohli stanoviť ciele zníženia emisií vo svojom dodávateľskom reťazci (scope 3) pomocou takzvaných „cieľov zosúladenia dodávateľov“ (supplier alignment targets). V praxi to znamená, že sa budú spoliehať na klimatické ciele svojich partnerov.

Podľa expertov je však tento prístup menej transparentný a presúva zodpovednosť namiesto toho, aby motivoval k priamym intervenciám. Experti pritom neponúkajú len kritiku, ale aj lepšiu alternatívu: robustnejšie „ciele zosúladenia špecifické pre tranzíciu“ (transition-specific alignment targets). Tie sa zameriavajú na konkrétne a merateľné opatrenia vo vlastnom dodávateľskom reťazci – napríklad podiel nakupovanej energie z obnoviteľných zdrojov alebo počet vozidiel s nulovými emisiami. Tento prístup je transparentnejší a efektívnejší než spoliehanie sa na sľuby druhých.

Kvalita cieľov zosúladenia dodávateľov kriticky závisí od kvality validácie alebo verifikácie stavu zosúladenia ich dodávateľov a ich dobrej vôle splniť tieto záväzky v budúcnosti, nie od konkrétnych zásahov v dodávateľskom reťazci samotnou spoločnosťou.

Diabol sa skrýva v detailoch

Snaha o vytvorenie prísnejších a vedecky podložených štandardov pre firemné klimatické ciele je nepochybne pozitívna. Analýza NewClimate Institute však jasne ukazuje, že detaily ich implementácie sú kľúčové pre to, či prinesú skutočnú zmenu, alebo len vytvoria nové medzery pre nečinnosť.

Pripomienky expertov preto nie sú len technickým cvičením. Sú kľúčovou obrannou líniou, ktorá chráni integritu celého systému pred tým, aby sa z neho stal nástroj sofistikovaného greenwashingu. Keďže sa tieto štandardy stávajú meradlom firemnej zodpovednosti, ako môžeme zabezpečiť, aby sa ich zložitosť nestala zásterkou pre nečinnosť? JRi