Po celé desaťročia sme sa spoliehali na základný predpoklad v našich klimatických modeloch: rozsiahle lesné ekosystémy, ako sú tie v Afrike, sú našimi vernými spojencami. Fungujú ako gigantické prírodné špongie, ktoré neúnavne pohlcujú oxid uhličitý z atmosféry a pomáhajú tak tlmiť dopady klimatických zmien. Táto istota bola jedným z pilierov našej nádeje, že príroda nám pomôže napraviť škody, ktoré sme napáchali.

Nová prelomová štúdia, založená na analýze satelitných údajov s vysokým rozlíšením, však túto fundamentálnu istotu otriasla v základoch. Odhalila dramatický a hlboko znepokojujúci zvrat, ktorý sa odohral medzi rokmi 2010 a 2017. Africké lesy, náš kľúčový spojenec, prešli šokujúcou transformáciou. Z pohlcovača uhlíka sa stali jeho čistým zdrojom – do atmosféry ho teraz uvoľňujú viac, ako z nej odoberajú.

Poďme sa pozrieť na tri najprekvapivejšie zistenia z tohto výskumu, ktoré menia náš pohľad na úlohu afrických ekosystémov v globálnej klimatickej rovnici.

1. Veľký obrat: Od uhlíkovej špongie k zdroju emisií

Príbeh, ktorý rozprávajú čísla, je strohý a nekompromisný. Africké lesy a drevnaté savany prešli kompletným obratom vo svojej uhlíkovej bilancii. Rozsah tejto zmeny je ohromujúci. V priebehu niekoľkých rokov sa kontinent zmenil z mocného klimatického spojenca, ktorý ročne získaval čistých 439 miliónov ton biomasy, na aktívneho prispievateľa k problému, ktorý ročne strácal až 132 miliónov ton.

Údaje túto zmenu ilustrujú jednoznačne: zatiaľ čo v rokoch 2007 až 2010 kontinent získaval čistých 439 Tg (teragramov, pričom jeden teragram sa rovná miliónu metrických ton) biomasy ročne, v období rokov 2010 až 2015 už strácal biomasu v miere -132 Tg ročne. Tento negatívny trend pokračoval aj v rokoch 2015 až 2017 so stratou -41 Tg ročne. Tento obrat je šokujúci, pretože podkopáva jeden z pilierov prirodzenej obrany našej planéty proti klimatickým zmenám a odhaľuje, že jeden z našich najdôležitejších prírodných štítov zlyháva.

Dôkazy, ktoré tu predkladáme, naznačujú, že africké lesy a lesnaté oblasti sa zmenili z čistého pohlcovača uhlíka na jeho čistý zdroj v dôsledku zvýšených strát biomasy spôsobených ľudskou činnosťou a prírodnými poruchami.

2. Príbeh dvoch ekosystémov: Nie všetka zeleň je rovnaká

Tento dramatický posun sa však nedeje rovnomerne naprieč celým kontinentom. Štúdia odhalila fascinujúci a zároveň znepokojujúci príbeh dvoch odlišných ekosystémov, ktoré na environmentálne tlaky reagujú opačne.

Hlavným motorom strát uhlíka je odlesňovanie v tropických vlhkých listnatých lesoch, ako sú tie v Konžskej panve. Tieto husté pralesy prešli katastrofickou transformáciou: z čistého zisku +192 Tg biomasy ročne (v období 2007–2010) sa prepadli do masívnej straty -154 Tg ročne (v období 2015–2017). Na druhej strane, savany tieto straty čiastočne kompenzujú a vykazujú nárast biomasy. Dôvod je plný trpkej irónie – vedci sa domnievajú, že tento rast je spôsobený takzvaným „rozširovaním krovinatých porastov“, ktoré je pravdepodobne podporené efektom „uhlíkového hnojenia“. Inými slovami, zvýšená koncentrácia CO2 v atmosfére, ktorá spôsobuje klimatickú krízu, pomáha drevinám v savanách rásť na úkor tráv.

Toto nie je len akademické rozlišovanie; je to kľúčový plán pre ochranu prírody. Hovorí nám, že univerzálny prístup k ochrane afrických ekosystémov je odsúdený na neúspech a že naše úsilie musí byť vysoko cielené.

3. Vytriezvenie do reality: Globálny problém, ktorý je pravdepodobne ešte horší

Keď jeden z najväčších svetových pohlcovačov uhlíka zlyhá, dôsledky sú globálne. Tento regionálny zvrat sťažuje dosiahnutie cieľov Parížskej dohody a prehlbuje „globálnu medzeru v emisiách skleníkových plynov“ – rozdiel medzi tým, čo sme sľúbili urobiť, a tým, čo je skutočne potrebné na odvrátenie klimatickej katastrofy.

Štúdia však prináša ešte jednu, mrazivejšiu správu. Autori sa domnievajú, že situácia je pravdepodobne ešte horšia, ako naznačujú ich výsledky. Výskum odhalil, že najväčšie straty uhlíka sa dejú v hustých tropických lesoch. Následne autori prinášajú druhé, ešte znepokojivejšie zistenie: práve toto sú oblasti, kde majú súčasné satelitné technológie najväčší problém presne odhadnúť množstvo biomasy a majú tendenciu ho podceňovať. To znamená, že katastrofické straty, ktoré sme namerali, sú s najväčšou pravdepodobnosťou len konzervatívnym odhadom.

Dôsledky tohto posunu sú hlboké. Africké lesy a lesnaté oblasti historicky slúžili ako pohlcovač uhlíka. Teraz prispievajú k prehlbovaniu globálnej medzery v emisiách skleníkových plynov, ktorú je potrebné vyplniť, aby sa dodržali ciele Parížskej dohody.

Ako ďalej?

Nové dáta s vysokým rozlíšením nekompromisne odhalili hlboko znepokojujúci zvrat v uhlíkovom cykle Afriky, poháňaný najmä odlesňovaním jej tropických pralesov. Nejde len o „africký problém“ – je to globálna hrozba, ktorá priamo ovplyvňuje naše spoločné klimatické ciele.

Význam tohto zistenia pre globálnu klimatickú politiku je jasný: keď sa vypne jeden z kľúčových prírodných mechanizmov na pohlcovanie uhlíka, zvyšok sveta musí urobiť ešte viac, aby túto stratu vykompenzoval. Zistenia zdôrazňujú naliehavú potrebu implementácie politík na zastavenie odlesňovania, ako to požaduje aj Glasgovská deklarácia lídrov, a na podporu obnovy týchto životne dôležitých ekosystémov.

Keď zlyháva jedna z kľúčových prirodzených obrán planéty proti klimatickým zmenám, aké odvážne politické, ekonomické a spoločenské kroky sú potrebné na zvrátenie tohto vývoja, kým nebude neskoro? JRi