Keď sa povie otepľovanie Arktídy, väčšina z nás si predstaví topenie morského ľadu na povrchu a stúpajúcu hladinu oceánov. Tieto zmeny sú dramatické a viditeľné. Avšak hlboko pod ľadovou pokrývkou, v mrazivej tme tisíce metrov pod hladinou, sa odohráva iná, menej známa, no rovnako znepokojivá dráma. Hlboké vody Severného ľadového oceánu sa tiež otepľujú, no tento proces nie je ani zďaleka rovnomerný.

Severný ľadový oceán je geologicky rozdelený na dve hlavné časti: Eurázijskú panvu a Amerázijskú panvu. Nedávne merania odhalili zarážajúci fakt – hlboké vody v Eurázijskej panve sa otepľujú dramaticky rýchlejšie ako v jej susednej Amerázijskej časti.

Prečo tento obrovský rozdiel existuje? Prečo sa jedna polovica najsevernejšieho oceánu planéty ohrieva podstatne rýchlejšie ako druhá? Odpoveď, ktorú odhalil nový výskum, ukazuje na prekvapivého vinníka, ktorý sa nachádza ďaleko za hranicami samotného Arktického oceánu, a na mohutnú podmorskú bariéru, ktorá rozhoduje o osude celého regiónu.

Prvá stopa: Takmer sedemnásobný rozdiel v teplote a slepé uličky vedy

Údaje z posledných desaťročí sú jednoznačné. V hĺbke 2000 až 2600 metrov sa Eurázijská panva (EB) otepľuje rýchlosťou približne 0,020 °C za desaťročie. V rovnakej hĺbke sa však susedná Amerázijská panva (AB) otepľuje iba rýchlosťou 0,003 °C za desaťročie. To je takmer sedemnásobný rozdiel.

Tradičné vysvetlenia, ako napríklad teplo stúpajúce z vnútra Zeme (geotermálne teplo), na vysvetlenie tohto fenoménu nestačia. Hoci geotermálny tok prispieva k celkovému tepelnému rozpočtu oceánu, pozorovaná miera otepľovania v Eurázijskej panve je takmer päťkrát vyššia, než by dokázal spôsobiť aj ten najsilnejší geotermálny tok v tejto oblasti.

Ďalšou teóriou bola takzvaná svahová konvekcia – proces, pri ktorom hustá, slaná voda vytvorená pri zamŕzaní ľadu na plytčinách klesá do hlbín a strháva so sebou teplejšiu vodu. Modelovanie však ukázalo, že ani tento mechanizmus nedokáže vysvetliť taký masívny a lokalizovaný nárast teploty v Eurázijskej panve. Skutočná príčina musela ležať inde. Vedci tak museli obrátiť svoju pozornosť od dna oceánu k jeho okrajom – a práve tam, v susednom Atlantiku, našli kľúčový diel skladačky.

Odhalený vinník: Atlantický prúd tepla v prestrojení

Pátranie zaviedlo vedcov ku kľúčovému hráčovi v tejto klimatickej dráme: k hlbokej Grónskej panve (GB), ktorá susedí s Arktickým oceánom. Historicky táto panva fungovala ako zdroj veľmi studenej a hustej vody, ktorá prúdila do Eurázijskej panvy a udržiavala ju chladnú. Tento chladiaci mechanizmus však v posledných desaťročiach zlyháva.

Grónska panva totiž prechádza jedným z najrýchlejších otepľovaní pozorovaných v globálnom hlbokom oceáne. Medzi rokmi 1990 a 2022 sa jej hlboké vody ohrievali ohromujúcou rýchlosťou 0,103 °C za desaťročie.

Keďže sa voda v Grónskej panve sama dramaticky oteplila, jej chladiaci účinok na Eurázijsku panvu výrazne zoslabol. Do Arktídy tak teraz prúdi „menej studená“ voda, ktorá v konečnom dôsledku spôsobuje jej zrýchlené otepľovanie. Kľúčový zlom nastal okolo roku 2018. Vtedy teplota v hlbokej Grónskej panve dosiahla úroveň porovnateľnú s Eurázijskou panvou. Týmto momentom hlboká voda Grónskej panvy nielenže prestala Eurázijskú panvu ochladzovať, ale začala aktívne prispievať k jej otepľovaniu.

Klimatická deliaca čiara: Osud Arktídy určuje obrovské podmorské pohorie

Zostáva však otázka: prečo tento otepľujúci vplyv nepociťuje aj Amerázijská panva? Odpoveď leží v topografii morského dna – konkrétne v Lomonosovovom chrbte (LR). Ide o mohutný podmorský horský hrebeň – v podstate obrovské pohorie ukryté pod oceánom – s priemernou hĺbkou okolo 1500 metrov, ktorý fyzicky oddeľuje Eurázijskú a Amerázijskú panvu.

Tento hrebeň funguje ako gigantická podmorská bariéra. Blokuje prúd otepľujúcej sa vody z Grónskej panvy a bráni mu v postupe ďalej do Amerázijskej panvy. Tento otepľujúci signál tak zostáva „uväznený“ v Eurázijskej panve.

Výsledkom je jasne rozdelený osud. Eurázijská panva je priamo vystavená vplyvu otepľovania z Atlantiku, zatiaľ čo Amerázijská panva je pred týmto vplyvom chránená. Práve to je hlavný dôvod, prečo vidíme taký dramatický rozdiel v rýchlostiach ich otepľovania.

Záhada nerovnomerného otepľovania arktických hlbín je teda vyriešená. Nie je to primárne teplo zo zemského vnútra, ale reťazová reakcia spustená v Atlantickom oceáne. Rýchle otepľovanie hlbokej Grónskej panvy posiela do Eurázijskej panvy „menej studenú“ vodu, zatiaľ čo mohutný Lomonosovov chrbát funguje ako klimatická deliaca čiara, ktorá chráni druhú polovicu Arktídy.

Tento objav ukazuje, ako sú aj tie najodľahlejšie a najhlbšie časti našej planéty prepojené v zložitom klimatickom systéme. Zostáva však kľúčová otázka: Keďže toto skryté otepľovanie v hlbinách pokračuje, aké ďalšie nepredvídané reťazové reakcie sa môžu spustiť v najcitlivejších ekosystémoch planéty? JRi

Štúdia bola publikovaná v časopise Science Advances