Európska únia stojí pred významným rozhodnutím, ktoré by mohlo predefinovať globálne trhy s uhlíkom. Po dvanástich rokoch sa EÚ opäť pozerá na medzinárodné uhlíkové kredity, aby pomohla dosiahnuť svoj cieľ zníženia čistých emisií o 90 % do roku 2040 v porovnaní s úrovňami z roku 1990. Ich účinnosť však kriticky závisí od zabezpečenia environmentálnej integrity, spravodlivého rozdelenia prínosov a súladu s Parížskou dohodou.

Navrhovaná zmena klimatických predpisov EÚ si kladie za cieľ vytvoriť právne záväzný záväzok znížiť emisie o 90 % do roku 2040. Európska komisia navrhuje flexibilitu, ktorá by od roku 2036 umožnila obmedzené kompenzovanie emisií EÚ – až do výšky 3 % úrovní EÚ v roku 1990 – prostredníctvom nákupu medzinárodných uhlíkových kreditov podľa článku 6 Parížskej dohody. Hoci EÚ už vyvíja domáce štandardy pre odstraňovanie uhlíka, napríklad v rámci nariadenia o uhlíkovom poľnohospodárstve, tento 3 % limit predstavuje významný príspevok – takmer jednu tretinu navrhovaného cieľa do roku 2040, s potenciálnymi nákladmi presahujúcimi 10 miliárd EUR.

Využívanie medzinárodných uhlíkových kreditov je pre EÚ dvojsečnou zbraňou. Môžu ponúknuť nákladovo efektívnejšiu cestu a podporiť spravodlivý prechod na globálnom Juhu, ale zároveň vyvolávajú obavy z presunu financií a pracovných miest mimo EÚ, čo by mohlo podkopať verejnú podporu. EÚ by sa mohla stať najväčším suverénnym kupujúcim medzinárodných uhlíkových kreditov v rokoch 2029 až 2040, prevyšujúc tak dopyt iných aktérov ako CORSIA, Japonsko alebo Singapur.

Návrh Komisie načrtáva tri základné zásady obstarávania, ktoré sú kľúčové pre úspech:

• 1. Environmentálna integrita: Minulé skúsenosti s Kjótskym protokolom ukázali problémy s environmentálnou integritou, keď mnohé kredity nepriniesli skutočné klimatické opatrenia. EÚ by mala zostať otvorená všetkým typom projektov uhlíkových kreditov, nie len umelému odstraňovaniu, aby zabezpečila dostatok ponuky a cenovo dostupné možnosti. Riadenie rizík nedostatočnej výkonnosti kreditov, vrátane inovácií súkromného sektora ako ratingy a poistenie, je kľúčové.
• 2. Zdieľanie výhod: Medzinárodné kredity môžu podporiť cenné zmierňujúce aktivity na globálnom Juhu, ako sú vytváranie pracovných miest a ochrana biodiverzity. Je kľúčové, aby značná časť príjmov putovala k miestnym komunitám s transparentným vykazovaním. EÚ by mala proaktívne zapojiť európsky súkromný sektor (poskytovaním investícií, technológií a služieb), aby zabezpečila domáce výhody a riadila vnímanie presunu pracovných miest do zahraničia.
• 3. Zosúladenie s Parížskou dohodou: Článok 6 Parížskej dohody má motivovať krajiny k aktivitám nad rámec ich národne stanovených príspevkov (NDC). EÚ musí zabezpečiť, aby nákup kreditov viedol k skutočnému, dodatočnému zníženiu emisií nad rámec NDC. To si vyžaduje individuálne posúdenie projektov, nie automatické vylučovanie celých krajín či sektorov.

EÚ stojí pred kľúčovým momentom, kedy skúma uhlíkové kredity ako nákladovo efektívny nástroj pre dekarbonizáciu. Aby si udržala vedúce postavenie v klíme, musí nájsť rovnováhu medzi zabezpečením skutočného vplyvu kreditov, maximalizáciou sociálnych a ekonomických výhod doma aj v zahraničí a kontrolou nákladov. Odporúča sa, aby sa zákonodarcovia zamerali na široké princípy, vyhli sa predčasným obmedzeniam a podrobnú implementáciu vypracovali v konzultácii so súkromným sektorom a zainteresovanými stranami z globálneho Juhu. JRi

Viac na weforum.org