Európska únia si stanovila ambiciózny cieľ dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050. Kľúčovou zásadou pri prechode na uhlíkovo neutrálnu ekonomiku má byť zabezpečenie toho, aby „nikto nezostal pozadu“. Hoci existuje široká podpora pre túto spravodlivú zelenú transformáciu, realizácia politík na dosiahnutie tohto cieľa čelí značným výzvam. Pre tvorcov politík je preto kľúčové pochopiť, čo motivuje občanov k podpore klimatických opatrení a k aktívnemu zapojeniu.

Situáciu komplikujú existujúce nerovnosti. Bohatšie domácnosti v EÚ výrazne viac prispievajú k environmentálnej stope spotreby v porovnaní s tými s nižšími príjmami. Zraniteľné skupiny zároveň čelia „dvojitej nespravodlivosti“ – prispievajú k zmene klímy najmenej, no neúmerne ich ovplyvňujú nielen jej dopady, ale aj politiky, ktoré nie sú založené na princípoch klimatickej spravodlivosti.

Napriek tomu, že drvivá väčšina Európanov (89 %) podporuje zelenú transformáciu, ktorá nikoho nevynechá, menej ako polovica (46 %) verí, že do roku 2050 budú udržateľné energetické produkty a služby cenovo dostupné pre všetkých, vrátane chudobnejších ľudí. Väčšina Európanov sa obáva zmeny klímy (70 %) a cíti osobnú zodpovednosť konať (77 %), avšak len 37 % je presvedčených, že mnoho ľudí v ich krajine je pripravených obmedziť spotrebu energie. Tento rozpor naznačuje, že obavy a pocity sa nie vždy ľahko premietajú do reálnych činov.

Bariéry k akcii možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín: spojené s cenovou dostupnosťou a prístupom (napr. nákladnosť, časová náročnosť, nedostatočná infraštruktúra) a so správaním, informáciami a kultúrnymi normami (napr. nedostatočné informácie, sociálne normy, zavedené návyky).

Štúdia analyzujúca dáta z Eurobarometra rozdeľuje občanov do štyroch skupín na základe ich ochoty a schopnosti platiť viac na urýchlenie zelenej transformácie. Najväčšou skupinou sú tí, ktorí sú ochotní aj schopní (35 %), nasledujú tí, ktorí by boli ochotní, ale nemôžu si to dovoliť (27 %). Skupina, ktorá nie je ochotná platiť viac, je rozdelená na tých, ktorí by si to mohli dovoliť (19 %), a tých, ktorí si to nemôžu dovoliť (19 %). Zistenia naznačujú, že ochota konať, a nie len schopnosť, je kľúčovým faktorom ovplyvňujúcim úroveň podpory politík.

Európania vo všeobecnosti podporujú navrhované politiky na obmedzenie zmeny klímy. Najviac podporované sú investície do verejnej dopravy, dotácie na renováciu domov pre zraniteľné skupiny a stimuly pre firmy. Naopak, najmenej populárne sú opatrenia ako osobné energetické kvóty a ekologické dane s prerozdelením príjmov, pravdepodobne preto, že zahŕňajú priame náklady pre spotrebiteľov alebo vyžadujú značné zmeny životného štýlu.

Prechod od podpory politík k skutočnému zapojeniu jednotlivcov je rozhodujúci. Analýza zapojenia do udržateľnej dopravy a opatrení na energetickú efektívnosť ukázala, že skupina ochotných a schopných vykazuje nadpriemerné zapojenie v oboch oblastiach. Zaujímavé je, že skupina neochotných a neschopných sa do udržateľnej dopravy zapája viac ako priemer EÚ či skupina ochotných a schopných. To naznačuje, že voľba udržateľnej dopravy môže byť pre túto skupinu motivovaná potrebou alebo úsporou nákladov.

Kľúčové faktory ovplyvňujúce podporu a zapojenie zahŕňajú socio-demografické, ekonomické, behaviorálne aspekty a vnímanie spravodlivosti. Napríklad, klimatická úzkosť, zelená identita a pocit osobnej zodpovednosti pozitívne korelujú s podporou politík aj so zapojením (napr. v oblasti energetickej efektívnosti).

Dôležitá je aj dôvera: dôvera v dostupnosť cenovo dostupných zelených systémov zvyšuje podporu väčšiny politík a používanie udržateľnej dopravy, ale môže znižovať naliehavosť prijímania opatrení na energetickú efektívnosť doma. Dôvera v rozšírené zelené správanie zvyšuje podporu pre politiky týkajúce sa firiem a prerozdelenia, ako aj adopciu opatrení na energetickú efektívnosť. Vplyv rovesníkov (podmienená spolupráca) tiež motivuje k prijatiu opatrení na energetickú efektívnosť.

Vnímanie spravodlivosti tiež významne ovplyvňuje, ako ľudia konajú a podporujú politiky. Tí, ktorí cítia osobnú zodpovednosť a sú ochotní prijať osobné náklady pre kolektívne dobro, s väčšou pravdepodobnosťou podporia politiky a prijmú opatrenia na energetickú efektívnosť. Tí, ktorí vnímajú nerovnosť, pravdepodobne podporia politiky zamerané na verejnú infraštruktúru a prerozdelenie a budú sa viac zapájať do udržateľnej dopravy. Vyššie vnímanie procedurálnej spravodlivosti (vláda zohľadňuje názory občanov) koreluje s väčšou podporou menej populárnych politík ako ekologické dane/prerozdelenie a energetické kvóty.

Úspech zelenej transformácie si vyžaduje viac než len širokú podporu cieľa. Je nevyhnutné pochopiť a riešiť rôznorodé bariéry – ekonomické aj behaviorálne – a zohľadniť vnímanie spravodlivosti rôznymi skupinami občanov. Politiky musia byť navrhnuté tak, aby boli vnímané ako spravodlivé, podporovali ochotu konať a posilňovali schopnosť občanov zapojiť sa, a to aj prostredníctvom cielenej komunikácie a budovania dôvery. JaroR

---

Slovník kľúčových pojmov

• Zelená transformácia (Green transition): Prechod k environmentálne udržateľnej ekonomike a spoločnosti, ktorý často zahŕňa zmeny v energetickom systéme, priemysle, doprave a spotrebe.
• Ochota-schopnosť matica (Willingness-affordability matrix): Rámec použitý na rozdelenie respondentov do štyroch skupín na základe ich ochoty platiť vyššie ceny za energie na podporu zelenej transformácie a ich schopnosti si to dovoliť.
• Pro-environmentálne správanie (Pro-environmental behaviours): Individuálne akcie, ktoré prispievajú k environmentálnej ochrane a udržateľnosti, ako je používanie udržateľnej dopravy alebo prijímanie opatrení na energetickú účinnosť.
• Klimatická úzkosť (Climate anxiety): Chronický strach alebo tieseň v súvislosti s vplyvmi klimatických zmien, ktorý môže vplývať na správanie a podporu politík.
• Dôvera (Trust): V súvislosti so zelenou transformáciou sa vzťahuje na dôveru v dostupnosť a cenovú dostupnosť udržateľných produktov a služieb (systémová dôvera na strane ponuky) a dôveru, že iní ľudia prijmú udržateľnejší životný štýl (systémová dôvera na strane dopytu).
• Podmienená spolupráca (Conditional cooperation): Tendencia jednotlivcov viac sa zapájať do prospešných akcií (ako sú pro-environmentálne činy) vtedy, keď pozorujú, že aj iní konajú podobne.
• Environmentálna identita (Green identity): Samotná identifikácia jednotlivca s environmentálnymi hodnotami a udržateľnými praktikami.
• Sebarealizácia (Self-efficacy): Viera jednotlivca vo vlastnú schopnosť a zručnosti prispieť k ochrane životného prostredia.
• Osobná kontrola (Personal control): Vnímanie, že jednotlivci majú kontrolu nad svojimi rozhodnutiami a životnými okolnosťami, čo môže vplývať na ich ochotu konať.
• Distribučná spravodlivosť (Distributive justice): Vnímanie spravodlivosti v rozdelení zdrojov a výsledkov medzi jednotlivcov alebo skupiny, často charakterizované princípmi potreby, rovnosti a zásluh (hoci text primárne zdôrazňuje potrebu a rovnosť).
• Potreba (Need): Princíp distribučnej spravodlivosti, ktorý uprednostňuje distribúciu zdrojov tým, ktorí sú v najväčšej núdzi.
• Vnímaná rovnosť (Perceived equality): Princíp distribučnej spravodlivosti, ktorý uprednostňuje znižovanie nerovností, napr. v počiatočných podmienkach jednotlivcov.
• Procedurálna spravodlivosť (Procedural justice): Vnímanie spravodlivosti v rozhodovacom procese, ktorý vedie k určitej akcii, ako je zahrnutie názorov občanov a transparentnosť.
• Osobné prídel energie (Personal carbon allowance – PCA): Koncept prideľovania rovnakých, obchodovateľných prídelov uhlíka jednotlivým občanom, ktoré sa časom znižujú v súlade s národnými cieľmi.
• Energetická účinnosť (Energy efficiency): Znižovanie množstva energie potrebného na poskytovanie produktov a služieb.
• Udržateľná doprava (Sustainable transport): Spôsoby dopravy, ktoré majú minimálny vplyv na životné prostredie, ako je verejná doprava, cyklistika a chôdza.