Potravinový systém Európskej únie (EÚ) čelí v posledných desaťročiach novým výzvam, ktoré presahujú tradičné zameranie na poľnohospodársku výrobu, bezpečnosť potravín a výživu. Medzi najnaliehavejšie patrí dopad potravinového systému na životné prostredie a klímu, ako aj jeho odolnosť voči environmentálnej degradácii a nestabilite. Tieto výzvy úzko súvisia so vzorcami spotreby potravín.

Vedci sa zhodujú, že zmena vzorcov spotreby potravín má významný potenciál pomôcť vyriešiť naliehavé výzvy potravinového systému, vrátane zníženia emisií skleníkových plynov. Podľa odhadov z roku 2021 tvoril potravinový systém 38 % klimatickej stopy celkovej spotreby v EÚ.

Na zmiernenie environmentálneho dopadu spotreby potravín existujú dve kľúčové páky:

1. Prechod na zdravšie diéty zvýšením podielu rastlinných potravín vo vzťahu k živočíšnym potravinám. Tento posun má aj významné zdravotné výhody, vrátane zníženého rizika obezity, cukrovky typu 2 a niektorých druhov rakoviny. Rastlinná strava tiež prispieva k strategickej autonómii EÚ znížením závislosti od dovozu krmív pre zvieratá a hnojív.
2. Zníženie plytvania potravinami. Zníženie plytvania tiež prispieva k efektívnemu využívaniu zdrojov v EÚ.

Na realizáciu tohto potenciálu sú nevyhnutným nástrojom potravinové politiky zamerané na stranu dopytu – navrhnuté tak, aby podporovali zmeny v správaní spotrebiteľov. Tieto politiky by sa nemali spoliehať iba na poskytovanie informácií, ktoré majú obmedzený dopad bez zmeny širšieho potravinového prostredia. Namiesto toho musia budovať „férové potravinové prostredia“.

Férové potravinové prostredia (definované ako naladené na ľudské vnímanie a rozhodovacie schopnosti a zároveň viac podporujúce zdravie, sociálnu a ekologickú kompatibilitu a kompatibilitu s dobrými životnými podmienkami zvierat) musia zlepšiť kompetencie súvisiace s potravinami, ako aj dostupnosť, cenovú dostupnosť a príťažlivosť udržateľných a zdravých možností.

Medzi príklady politík uvedených v zdrojoch, ktoré sa týkajú klimatickej zmeny a podporujú rastlinnú stravu alebo udržateľnosť, patria:

• Dostupnosť (fyzické prostredie): Zavedenie štandardov vo verejnom obstarávaní potravín, ktoré uprednostňujú zdravšie a udržateľnejšie možnosti, ako sú rastlinné produkty. Príklady z Francúzska, Portugalska a Švédska zahŕňajú požiadavky na vegetariánske/vegánske jedlá vo verejnom obstarávaní. Dánsko a Nemecko podporujú rastlinné potraviny a alternatívne bielkoviny, vrátane dotačných schém alebo podpory marketingových platforiem.
• Cenová dostupnosť (ekonomické prostredie): Úprava sadzieb DPH, napríklad 0% DPH na ovocie a zeleninu v Španielsku, alebo dotácie a stimuly na podporu spotreby ovocia, zeleniny alebo strukovín.
• Informácie (kognitívne prostredie): Aktualizácia výživových odporúčaní s ohľadom na zdravie aj environmentálne hľadiská (Nemecko, Dánsko). Vývoj spoľahlivých označovacích schém, ktoré by v budúcnosti mali odrážať holistický prístup k udržateľnosti (napr. klimatické označenie v Dánsku). Využívanie vzdelávania na zvýšenie znalostí o environmentálnych dopadoch potravín.
• Príťažlivosť (sociálno-kultúrne prostredie): Kampane na podporu udržateľných a zdravých potravinových postupov. Mobilizácia kulinárskych odborníkov (napr. New Nordic Diet v Dánsku).

Vývoj a implementácia týchto politík je však často vnímaná ako politicky citlivá a komplexná kvôli zapojeniu mnohých zainteresovaných strán s odlišnými záujmami. Zástupcovia potravinárskeho priemyslu a maloobchodu sú niekedy uvádzaní ako tí, ktorí bránia alebo odďaľujú prijatie a implementáciu politík.

Na riešenie tejto komplexnosti sa odporúča vyvíjať politické balíky kombinujúce rôzne nástroje. Národné potravinové stratégie môžu tiež poskytnúť ucelený rámec pre politiky. Niektoré krajiny EÚ už vyvinuli takéto stratégie, ktoré sa snažia integrovať environmentálne aspekty, aj keď s rôznou mierou úspechu a komplexnosti (napr. Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Španielsko, Holandsko, Švajčiarsko má tiež stratégie týkajúce sa výživy a klímy/poľnohospodárstva).

Na úrovni EÚ sa Farm-to-Fork stratégia (Stratégia „Z farmy na stôl“) snažila integrovať ciele udržateľnosti, ale mnohé iniciatívy boli odložené. Nedávny Strategický dialóg o budúcnosti poľnohospodárstva EÚ odporučil prijať politiky na strane dopytu. Vízia pre poľnohospodárstvo a potraviny z februára 2024 tiež spomína zlepšenie „priaznivých potravinových prostredí“ a podporu miestnych/sezónnych produktov vo verejnom obstarávaní, hoci sa primárne nezameriava na zásahy na strane dopytu.

EÚ môže podporiť členské štáty v rozvoji politík zameraných na dopyt a riešení klimatickej zmeny. Možné kroky zahŕňajú zriadenie platformy EÚ pre férové potravinové prostredia na výmenu osvedčených postupov, podporu integrácie cieľov udržateľného potravinového systému do existujúcich národných plánov (ako sú vnútroštátne plány v oblasti energetiky a klímy, ktoré sú kľúčové pre znižovanie emisií), poskytovanie podpory a investícií na podporu zdravých a rastlinných diét (napr. prostredníctvom Akčného plánu EÚ pre rastlinné potraviny), a prijímanie celoeurópskych regulačných opatrení, ako je harmonizované označovanie potravín, kritériá pre udržateľnosť vo verejnom obstarávaní alebo pravidlá pre reklamu a marketing.

Celkovo, adresovanie klimatického dopadu potravinového systému prostredníctvom politík na strane dopytu a transformácie potravinových prostredí má potenciál prispieť nielen k riešeniu klimatickej zmeny, ale aj k zlepšeniu zdravia, posilneniu potravinovej bezpečnosti a strategickej autonómie. JaroR