Klimatická zmena neúprosne vedie k rastúcim teplotám a dlhším, intenzívnejším obdobiam sucha v mnohých častiach sveta. Tieto globálne zmeny sú v mestskom prostredí lokálne extrémne zosilnené javom, ktorý sa nazýva mestský ostrov tepla. Mestá sú výrazne teplejšie ako ich vidiecke okolie, čo je spôsobené najmä obrovskou koncentráciou nepriepustných povrchov – ako sú cesty, chodníky a budovy –, ktoré cez deň pohlcujú slnečné žiarenie a následne toto teplo vyžarujú späť do okolia.

Tieto vlny horúčav nie sú len otázkou diskomfortu, ale predstavujú smrteľné nebezpečenstvo. Majú mimoriadne negatívne dôsledky na ľudské zdravie a ohrozujú najmä zraniteľné skupiny, akými sú seniori či malé deti, pričom napríklad vlna horúčav v Európe v roku 2022 mala na svedomí viac ako 60 000 úmrtí. Zraniteľné komunity s nižšími príjmami si často nemôžu dovoliť prevádzku klimatizácie, a preto je nevyhnutné hľadať prirodzené spôsoby ochladzovania verejného priestoru.

Mestské lesy ako spása a špecifické výzvy zmenšujúcich sa miest

Jedným z najefektívnejších riešení na zmiernenie mestských horúčav je rozširovanie mestských lesov. Stromy dokážu mestá nielen skrášliť, ale poskytujú neoceniteľné ekosystémové služby: hospodária s dažďovou vodou, viažu uhlík, znižujú spotrebu letnej elektrickej energie o 1,5 až 5,2 % a vďaka tieňu dokážu znížiť priemernú dennú teplotu v meste aj o viac ako 3 °C.

Vysadiť strom je však iba prvý, a často ten najľahší krok. Rastúce teploty a sucho robia z prežitia mladej sadenice v meste obrovskú výzvu. Tento problém zasahuje najmä tzv. „legacy cities“ (zmenšujúce sa post-industriálne mestá), ktoré v minulosti zažívali ekonomický rozmach, no dnes trpia masívnym úbytkom obyvateľstva a de-industrializáciou. Typickým príkladom je americké mesto Dayton v štáte Ohio, ktoré od 70. rokov minulého storočia prišlo zhruba o polovicu svojich obyvateľov, čo zanechalo za sebou viac ako 9 000 prázdnych pozemkov a opustených budov. Takéto mestá majú kritický nedostatok finančných a pracovných zdrojov na nevyhnutnú dlhodobú starostlivosť a zavlažovanie novej zelene. Zatiaľ čo celkové pokrytie stromami v Daytone je 22,5 %, v chudobnejších štvrtiach dosahuje kritických 5 až 8 %.

Rozsiahly experiment v teréne

Aby výskumníci zistili, ako s obmedzeným rozpočtom úspešne rozširovať zeleň, zrealizovali v Daytone v lete roku 2024 veľkú terénnu štúdiu. V 20 vybraných parkoch po celom meste vysadili 640 sadeníc ôsmich pôvodných druhov stromov. Lokality sa líšili množstvom okolitých nepriepustných povrchov (od 7 % do 65 % v okruhu 500 metrov), čo slúžilo ako presný indikátor stupňa mestského tepla.

Do experimentu boli zaradené druhy: tupela lesná, katalpa bignóniovitá, javor červený, ľaliovník tulipánokvetý, sasafras lekársky, dub biely, platan západný a gledíčia trojtŕňová. Výskumníci ich testovali pri štyroch rôznych zavlažovacích stratégiách: žiadna dodatočná voda (kontrola), 19 litrov vody každé dva týždne, 19 litrov vody raz mesačne, a využitie 75,7-litrových zavlažovacích vakov (gator bags), ktoré sa naplnili raz za mesiac a vodu uvoľňovali ku koreňom pomaly a kontinuálne.

Kto prežil betónové peklo? Víťazi a porazení

Výsledky po prvej sezóne odhalili krutú povahu mestského prostredia – celková miera prežitia stromčekov bola len 48 %. Ukázali sa však priepastné rozdiely medzi jednotlivými druhmi.

Absolútnym víťazom testu sa stal javor červený, ktorý dosiahol fenomenálnu mieru prežitia až 91 % a udržal si zdravie aj v tých najviac zabetónovaných lokalitách. Extrémne dobre sa darilo aj katalpe bignóniovitej (100 % prežitie v šiestich rôznych vysoko nepriepustných lokalitách) a gledíči trojtŕňovej. Gledíčia počas štúdie zaznamenala vôbec najvyšší priemerný rast do výšky (4,58 cm) a stromy tohto druhu vykazovali najmenej vizuálnych známok stresu spomedzi všetkých. Tieto tri druhy preukázali, že vysoké teploty na ne zjavne nemali negatívny dopad, a preto sú ideálnou voľbou pre výsadbu v náročnom mestskom prostredí. Prírastok do hrúbky kmeňa (kalibru) bol u všetkých druhov počas experimentu minimálny, pričom najvyššiu hodnotu zaznamenala opäť katalpa (v priemere 0,65 mm).

Na opačnom konci spektra skončila tupela lesná (prežitie len 10 %) a dub biely (15 %). Výskumníci však dodávajú dôležitý kontext: tieto druhy mali zlé hodnotenie zdravotného stavu a vitality koruny už pri samotnom dodaní od komerčného dodávateľa, čo do veľkej miery predurčilo ich nízku šancu na uchytenie.

Cena za prežitie a nečakaný ľudský faktor

Štúdia priniesla aj dôležité odhalenia o stratégiách zavlažovania. Pre prežívanie, rast a celkové zdravie sa pri väčšine stromov ako najefektívnejšia metóda ukázali spomínané zavlažovacie vaky (gator bags). Tieto vaky sú ideálne pre mestá s obmedzeným personálom, pretože ich stačí plniť iba raz do mesiaca. Majú však jedno veľké mínus: cenu. Jeden vak stojí približne 30 USD, čo by pre všetkých 640 stromov štúdie znamenalo počiatočnú investíciu takmer 20 000 USD.

Tu navyše vstupuje do hry ďalší, často podceňovaný problém – ľudský faktor. Značné množstvo vakov na vodu bolo počas sezóny zničených mestskými kosačkami. Samotné stromy čelili extrémnemu antropogénnemu tlaku; v jednom z parkov bolo z 32 vysadených sadeníc zničených alebo úplne polámaných až 30 kusov vinou neohľaduplných návštevníkov alebo údržby.

Ako ďalej? Odporúčania pre moderné mestá

Na základe týchto zistení odborníci odporúčajú mestám radikálne prehodnotiť rozpočty na výsadbu. Keďže mladé stromy umierajú v mestách v oveľa väčšej miere ako staré, je nevyhnutné vyčleniť oveľa väčší podiel financií na povýsadbovú starostlivosť a ochranu (napríklad oplotenie) než len na samotný nákup sadeníc.

Taktiež sa odporúča stratifikovaný prístup k rozširovaniu lesov. V chudobnejších štvrtiach, ktoré trpia extrémnym teplom z nadmernej zástavby, by sa mali v prvej vlne povinne vysádzať výhradne tie najodolnejšie druhy, ako sú javor červený, katalpa či gledíčia. Hoci zdravý mestský les by mal byť z dlhodobého hľadiska druhovo pestrý, aby odolal nájazdom škodcov a chorôb, s diverzifikáciou o citlivejšie druhy by sa malo začať až vo chvíli, keď „pionierske“ odolné stromy vytvoria prvotný tieň a aspoň čiastočne stabilizujú lokálnu mikroklímu. Len pomocou takéhoto udržateľného a vedecky podloženého prístupu dokážu mestá bojovať s extrémnym teplom a vytvoriť zdravé prostredie pre svojich obyvateľov. JRi&CO2AI