V oblasti ekológie a demografie dlho rezonuje otázka, koľko ľudí dokáže naša planéta skutočne uživiť. Najnovšie vedecké analýzy historických demografických dát prichádzajú so závažným zistením: globálna ľudská populácia už dávno prekročila udržateľnú nosnú kapacitu Zeme. Na rozdiel od iných živočíšnych druhov, ktorých veľkosť populácie je priamo limitovaná regeneratívnymi zdrojmi prostredia, sú ľudia „ultimátnymi inžiniermi ekosystémov“. Vďaka ľudskej vynaliezavosti, technologickému vývoju a masívnemu využívaniu fosílnych palív sme dokázali dočasne odstrániť environmentálne obmedzenia a umelo predĺžiť náš populačný rast.

Pohľad do histórie odhaľuje fascinujúci, no zároveň znepokojivý demografický vývoj, ktorý sa dá rozdeliť do niekoľkých fáz. Od roku 1800 až do roku 1949 sa ľudstvo nachádzalo vo fáze takzvanej facilitácie, čo znamená, že s rastúcim počtom obyvateľov sa priamo úmerne zvyšovala aj miera rýchlosti populačného rastu. Tento jav bol poháňaný technologickým rozvojom a lepším prístupom k zdrojom, ktoré zlepšovali celkové životné podmienky a zvyšovali reprodukčný úspech.

Tento pozitívny vzťah sa však po druhej svetovej vojne natrvalo narušil. Po krátkom prechodnom období, známom ako povojnový „Baby boom“ v 50. rokoch, svetová populácia približne v roku 1962 vstúpila do novej, negatívnej fázy. Od tohto momentu platí presne opačný trend: čím viac globálna populácia rastie, tým viac klesá miera jej rastu. Je mimoriadne dôležité poznamenať, že začiatok tohto poklesu (rok 1962) nastal presne osem rokov predtým, ako svet v roku 1970 prešiel do globálneho deficitu biokapacity. Od roku 1970 ľudstvo každoročne spotrebuje viac ekologických aktív – ako je poľnohospodárska pôda, lesy či rybárske oblasti – než dokáže planéta prirodzene obnoviť.

Nástup tejto negatívnej fázy nebol všade na svete rovnaký. Bohatšie regióny a oblasti s nižšou pôrodnosťou (napríklad Európa a Severná Amerika) zaznamenali tento zlom už koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia. Naopak, regióny s najnižšími príjmami a najvyššou pôrodnosťou vstúpili do tejto fázy o desiatky rokov neskôr. Extrémnym príkladom je subsaharská Afrika, ktorá bola posledným regiónom a do fázy poklesu miery rastu vstúpila až v roku 2010.

Aké sú teda reálne biofyzikálne limity našej planéty? Vedci pomocou fenomenologického Rickerovho logistického modelu, aplikovaného na súčasnú negatívnu demografickú fázu, predpovedajú, že globálna populácia by mohla dosiahnuť svoje absolútne maximum, približne 11,66 až 12,40 miliardy ľudí, v rokoch 2067 až 2076. Pri tomto počte by sa rast úplne zastavil, pretože počet úmrtí by sa vyrovnal počtu narodení. Toto obrovské číslo však predstavuje len maximálnu nosnú kapacitu, ktorá je umožnená extrémnym a neudržateľným vyčerpávaním prírodných zásob.

Skutočná „udržateľná“ nosná kapacita Zeme je diametrálne odlišná a predovšetkým oveľa nižšia. Výskumníci vypočítali, že ak by sme chceli zachovať stabilnú ekonomiku, minimalizovať negatívne dopady na životné prostredie a vyhnúť sa nadmernej spotrebe, Zem by bola schopná dlhodobo a udržateľne udržať len približne 2,35 až 2,5 miliardy ľudí. Pri súčasnej populácii prevyšujúcej 8 miliárd ľudí je svetová populácia zhruba 3,4-krát väčšia, než by bolo z hľadiska spotreby a ekologickej stopy dlhodobo únosné.

Tieto demografické zmeny majú priamy, merateľný a ničivý vplyv na našu planétu. Zistenia jednoznačne ukazujú, že negatívna fáza populačného rastu veľmi silne koreluje s nárastom globálnych teplotných anomálií, celkovými emisiami skleníkových plynov a celosvetovou ekologickou stopou. Štatistiky dokonca odhalili, že samotná rastúca veľkosť populácie vysvetľuje zhoršovanie životného prostredia a klimatické zmeny ešte lepšie než samotný nárast spotreby na jedného obyvateľa.

Závery publikovanej štúdie sú nesmierne varovné. Zem nedokáže z dlhodobého hľadiska udržať našu budúcu, ale dokonca ani tú súčasnú populáciu bez toho, aby sme kompletne a radikálne nezmenili naše sociálno-kultúrne postupy. Súčasné globálne ekonomiky, ktoré sú postavené na ilúzii neustáleho a neprerušeného rastu, úplne ignorujú regeneratívne obmedzenia našej planéty, pretože fosílne palivá tento deficit zatiaľ umelo prekrývajú. Aby ľudstvo predišlo katastrofálnemu kolapsu životného prostredia, bude nevyhnutné pristúpiť k určitej forme spoločenského „spomalenia“ a prejsť na systémy, ktoré prísne rešpektujú obmedzené limity pôdy, vody, energie a biodiverzity planéty Zem. JRi&CO2AI

Štúdia publikovaná v časopise Environmental Research Letters