Európa bola dlhodobo vnímaná ako nespochybniteľný globálny líder v oblasti politiky udržateľného rozvoja. Od zavedenia prvého trhu s emisiami uhlíka v roku 2005 až po prijatie prelomového európskeho ekologického dohovoru (European Green Deal) z roku 2019, starý kontinent určoval svetové trendy. Siedme vydanie správy „Europe Sustainable Development Report 2026“ (ESDR 2026), ktorú pripravila sieť SDSN v spolupráci s Európskym hospodárskym a sociálnym výborom, však odhaľuje omnoho znepokojivejšiu realitu. Implementácia Cieľov udržateľného rozvoja (SDGs) v Európe stagnuje a politické priority sa nebezpečne odkláňajú od pôvodných prísľubov Agendy 2030. Blížiaci sa termín v roku 2030 si vyžaduje kritickú reflexiu toho, či Európa skutočne vedie svet k udržateľnosti, alebo len maskuje svoje vlastné zlyhania a prehlbujúce sa nerovnosti.

Ilúzia líderstva a geopolitická roztrieštenosť

Z globálneho hľadiska sa zdá, že Európa je stále na vrchole. V prvej dvadsiatke globálneho indexu SDG sa nachádza až 19 európskych krajín, pričom rebríček vedú Fínsko, Švédsko a Dánsko. Tieto štatistiky však zakrývajú systémové trhliny. Súčasná geopolitická situácia, vojna na Ukrajine a explicitný odpor hlavného spojenca – Spojených štátov – voči multilateralizmu OSN, zásadne menia európske priority. V januári 2026 USA demonštratívne odstúpili od 66 organizácií OSN a opustili Parížsku klimatickú dohodu. Európa by v tejto situácii mala prevziať pevnú rolu lídra medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, avšak v realite robí pravý opak.

Smerovanie druhej Komisie Ursuly von der Leyenovej (2024 – 2029) vysiela alarmujúci signál. Na rozdiel od jej prvého mandátu, súčasný pracovný program Komisie vôbec neobsahuje explicitné odkazy na Agendu 2030 alebo Ciele udržateľného rozvoja. Namiesto toho sa do popredia dostáva zbrojenie, bezpečnosť, takzvaná „strategická autonómia“ a konkurencieschopnosť, čo vedie k postupnému oslabovaniu ekologických regulácií a snahám o ústup od cieľov zelenej tranzície. Príkladom tohto nebezpečného paradoxu je júl 2025, kedy EÚ súhlasila s novými clami, nákupom drahého amerického skvapalneného plynu a zvýšeným nákupom amerického vojenského vybavenia, čo ostro kontrastuje s jej vlastnými ambíciami o nezávislosť.

Rastúce domáce nerovnosti: Kto zostáva vzadu?

Základným kameňom Agendy 2030 je princíp „Leave No One Behind“ (LNOB – nikoho nenechať bokom), ktorý meria sociálne nerovnosti v rámci krajín. Index LNOB pre rok 2026 síce ukazuje, že severské krajiny (Nórsko, Island, Fínsko) stále vedú, no celková dynamika v Európe je varovná. Správa poukazuje na to, že miera ťažkej materiálnej a sociálnej deprivácie rastie už aj v tých najbohatších členských štátoch. Vo Fínsku a vo Švédsku sa táto miera od roku 2015 prakticky strojnásobila, pričom k jej prudkému zhoršeniu došlo najmä po roku 2021. V Nemecku sa tento ukazovateľ vrátil na úroveň spred viac ako dekády.

Zhoršujúca sa domáca sociálna situácia a neúspechy pri ochrane tých najzraniteľnejších sa priamo odrážajú na politickej stabilite. Vo Francúzsku, Nemecku a Spojenom kráľovstve klesla dôvera občanov voči vládam v roku 2025 pod 40 %. Nedostatočná ochrana občanov počas zelenej transformácie poskytuje živnú pôdu pre populizmus, ktorý ochranu klímy stavia do priameho protikladu k ekonomickému prežitiu občanov.

Zelená Európa na úkor zvyšku sveta: Problém prelievania (Spillover)

Jedným z najkritickejších odhalení publikácie je hlboké pokrytectvo v oblasti globálneho obchodu. Index medzinárodného prelievania (International Spillover Index) dokazuje, že bohaté štáty, predovšetkým členovia EÚ a OECD, nesú najväčšiu vinu za negatívne cezhraničné ekologické a sociálne dopady spojené s neudržateľnou spotrebou. Až viac ako 40 % emisií skleníkových plynov Európskej únie vzniká v zahraničí pri výrobe tovarov dovážaných na európsky trh. Domáce znižovanie emisií tak de facto predstavuje iba export špinavej výroby do rozvojových krajín.

Tento deficit férovosti sa naplno prejavuje aj v poľnohospodárstve. Výskumníci aplikovali tri modely na výpočet „spravodlivého podielu“ (fair share) emisií: model platobnej schopnosti (AP), historickej zodpovednosti (HR) a okamžitej konvergencie na obyvateľa (IEPC). Výsledky sú zdrvujúce. Podľa prístupu platobnej schopnosti (AP) predstavuje spravodlivý emisný limit EÚ v poľnohospodárstve do roku 2050 iba 2 % až 4 % jej skutočne predpokladaných emisií. Aj pri miernejšom hodnotení historickej zodpovednosti produkuje EÚ dvoj- až trojnásobok emisií, na ktoré má morálne právo. Na porovnanie, krajiny ako India nielenže spĺňajú svoje rozpočty, ale často ich ani nevyčerpajú v plnej miere.

Falošné nádeje a absencia systémovej integrácie

Mnoho európskych stratégov sa dnes upína k pojmu „bioekonomika“ ako k univerzálnemu lieku, ktorý má zabezpečiť hospodársky rast bez emisií. Skúsenosti a dáta však varujú, že bioekonomika nie je automaticky udržateľná ani cirkulárna. Kým podporuje ochranu klímy (SDG 13), jej expanzia na úkor prírodných zdrojov často vedie k ničeniu biodiverzity a nadmernému zaberaniu pôdy, čo vytvára priamy konflikt s inými cieľmi (SDG 12 a SDG 15). Navyše, analýza 35 európskych národných energetických a klimatických plánov (NECP) odhalila, že plány úplne ignorujú dopady na pôdu a vodu, pričom im fatálne chýba vyčíslenie finančných nákladov potrebných na novú infraštruktúru a adaptáciu.

Nevyhnutnosť zmeny kurzu

Európa stojí pred kľúčovou voľbou. Pokiaľ bude európska politika pokračovať v súčasnom trende fragmentácie, upúšťaní od sociálnych záruk a oslabovaní environmentálnej legislatívy pod rúškom hospodárskej konkurencieschopnosti, Ciele udržateľného rozvoja do roku 2030 zostanú len na papieri. Ak chce EÚ skutočne uspieť, musí okamžite integrovať stratégiu udržateľnosti naprieč všetkými sektormi, riešiť obrovskú nespravodlivosť v medzinárodnom obchode a vrátiť agendu SDGs do absolútneho centra európskeho politického plánovania. Zelená transformácia musí byť predovšetkým spravodlivá, nielen vnútri hraníc starého kontinentu, ale aj navonok voči celému svetu. JRi&CO2AI