Moderné ozbrojené konflikty a vojenské aktivity prinášajú hrôzy predovšetkým v podobe ľudských obetí a zničených miest. Často sa však zabúda na tichú a dlhodobú obeť, ktorú zdieľame všetci – našu planétu a jej klímu. Od každodennej prevádzky vojenských základní po aktívne bojové operácie sú vojenské aktivity jednými z najuhlíkovo náročnejších činností na Zemi. Tieto aktivity nielenže priamo devastujú lokálne ekosystémy, ale aj masívne prispievajú ku globálnemu otepľovaniu, čím vytvárajú začarovaný kruh, v ktorom klimatická zmena spätne pôsobí ako multiplikátor ďalších bezpečnostných hrozieb.

Uhlíková stopa armád: Štvrtý najväčší znečisťovateľ sveta

Vedecké odhady ukazujú, že rutinné vojenské operácie vo svete sú zodpovedné za približne 5,5 % celosvetových emisií skleníkových plynov. Ak by boli svetové armády jednou krajinou, zaradili by sa na štvrté miesto s najväčšou uhlíkovou stopou na svete, čím by predbehli aj štáty ako Rusko. Samotná armáda Spojených štátov amerických je najväčším inštitucionálnym spotrebiteľom uhľovodíkov na svete. Jej ročné emisie sa vyrovnajú emisiám celých štátov, ako je napríklad Srbsko. Od začiatku vojny proti terorizmu v roku 2001 americká armáda vypustila do ovzdušia alarmujúcich 1,2 miliardy ton skleníkových plynov.

Extrémna uhlíková náročnosť je daná najmä mizivou palivovou účinnosťou väčšiny vojenskej techniky. Ako poznamenávajú experti, pri vojenských vozidlách, lodiach či lietadlách sa spotreba meria skôr v „galónoch na míľu“ než v „míľach na galón“. Skutočný rozsah tohto problému je však pravdepodobne ešte väčší, keďže presné dáta chýbajú. Medzery v Kjótskom protokole z roku 1997 a neskorších dohodách umožnili armádam vyhnúť sa prísnemu vykazovaniu svojich emisií. Najväčší vojenskí aktéri, ako sú USA, Čína a Rusko, svoje vojenské emisie Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy (UNFCCC) buď nehlásia vôbec, alebo poskytujú neúplné a nepresné údaje.

Priame ničenie prírody a toxické znečistenie počas vojen

Zatiaľ čo mierová prevádzka armád produkuje masívne množstvá CO2, aktívne vojnové konflikty prinášajú okamžitú a často nezvratnú ekologickú katastrofu. Výbuch každej munície uvoľňuje do životného prostredia toxické častice ťažkých kovov, ako sú olovo, ortuť, zinok a ochudobnený urán. Tieto látky prenikajú do pôdy a podzemných vôd, odkiaľ sa cez potravinový reťazec dostávajú do tiel zvierat a ľudí. Zlúčeniny z výbušnín, ako sú TNT a RDX, spôsobujú rakovinu, zlyhanie orgánov a mutagénne zmeny. V závislosti od podmienok môže trvať 100 až 300 rokov, kým sa zvyšky munície v pôde úplne rozložia.

Obzvlášť devastujúce sú boje v silne industrializovaných oblastiach. Cielené aj náhodné útoky na chemické továrne, ropné rafinérie či uhoľné bane vedú k rozsiahlym únikom nebezpečných látok. Počas vojny na Ukrajine sme boli svedkami útokov na zariadenia ako Sumychimprom, čo spôsobilo únik amoniaku, či zničenia nádrží s kyselinou dusičnou v Severodonecku, čo prinútilo obyvateľstvo ukrývať sa pred toxickými mrakmi. Fyzickou deštrukciou trpí aj úrodná pôda. Ťažká vojenská technika, ako sú tanky, pôdu zhutňuje, ničí mikrobiálne spoločenstvá a zanecháva zemský povrch kontaminovaný ropnými látkami.

Vodné zdroje a biodiverzita ako obete konfliktov

Vojny majú hlboký dopad aj na vodné zdroje a biodiverzitu. Zničenie strategickej vodnej infraštruktúry má katastrofálne následky. Zničenie Kachovskej priehrady v júni 2023 spôsobilo zaplavenie rozsiahlych území, vyplavenie toxických sedimentov nahromadených z desaťročí priemyselnej činnosti a lokálne vyhynutie vzácnych druhov rýb, vrátane chránených jeseterov. Útoky na čistiarne vôd a kanalizačné systémy, napríklad na rieke Severný Donec, viedli k úniku nespracovaných splaškov a ťažkých kovov, čím zostali milióny ľudí bez prístupu k pitnej vode.

Trpí aj samotná flóra a fauna. Územia, ktoré sú domovom vzácnych a ohrozených druhov, sa menia na bojové polia. Len na Ukrajine zasiahla vojna viac ako tretinu chránených území patriacich do celoeurópskej siete. Výbuchy, požiare a vojenské sonary spôsobili obrovské straty na životoch zvierat; napríklad v Čiernom mori boli zaznamenané úhyny tisícov delfínov, ktoré podľahli akustickej traume, dezorientácii a toxickému znečisteniu. Národné parky, akým je napríklad Džarylhač, boli v dôsledku bojov a masívneho mínovania prakticky úplne zničené.

Klimatická cena konfliktov a dlhá cesta k obnove

Samotné vedenie vojny je obrovským generátorom emisií. Odhaduje sa, že len prvé dva roky vojny na Ukrajine vyprodukovali až 175 miliónov ton ekvivalentu CO2. Iné štúdie uvádzajú hodnotu až 230 miliónov ton, čo je uhlíková stopa porovnateľná s celoročnými emisiami vyspelej krajiny, akou je Španielsko. Tieto emisie zahŕňajú nielen spaľovanie fosílnych palív vojenskou technikou, ale aj rozsiahle požiare lesov a infraštruktúry. Nepriame dôsledky konfliktov, ako je prerušenie dodávok energií, navyše často nútia krajiny vrátiť sa k uhliu, čo ešte viac podkopáva globálne snahy o plnenie Parížskej dohody.

Ukončením bojov sa však klimatická záťaž nekončí. Povojnová rekonštrukcia zničenej infraštruktúry si vyžiada enormné množstvo stavebných materiálov, najmä betónu a ocele, ktorých výroba patrí k najväčším zdrojom CO2. Podľa odhadov Svetovej banky a súvisiacich štúdií vygeneruje plánovaná obnova Ukrajiny uhlíkovú stopu vo výške 781 miliónov ton CO2. Toto číslo predstavuje viac ako 4,3-násobok ročných emisií celej Ukrajiny spred vojny. Z tohto dôvodu experti volajú po zelenej obnove – maximálnom využívaní recyklovaných materiálov zo sutín a modernizácii stavebného sektora, inak bude mať rekonštrukcia zničujúci dopad na klímu.

Ignorovanie environmentálnych a klimatických dôsledkov vojenských aktivít si už nemôžeme dovoliť. Je znepokojujúce, že v čase prehlbujúcej sa klimatickej krízy celosvetové vojenské výdavky stúpajú. Transparentné nahlasovanie vojenských emisií vrátane tých, ktoré vznikajú priamo v boji (tzv. Scope 3 Plus), a integrácia armád do medzinárodných cieľov dekarbonizácie musia byť prioritou. Udržateľný mier totiž nie je len o absencii zbraní, ale aj o ochrane klímy a prírody, bez ktorých je dlhodobá bezpečnosť ľudstva nemožná. JRi&CO2AI