Klimatická kríza a degradácia životného prostredia už dávno nie sú len technickými či ekologickými témami, ale predstavujú bezprostredné ohrozenie základných ľudských práv. Ako dokumentuje správa Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA), približne 45 % svetovej populácie – teda 3,3 až 3,6 miliardy ľudí – žije v podmienkach mimoriadnej zraniteľnosti voči zmene klímy. Znečistenie ovzdušia, pôdy a vody priamo zasahuje do práva na život, zdravie a priaznivé životné prostredie. V tomto kontexte zohráva podnikateľský sektor zásadnú úlohu: len 32 spoločností zo skupiny takzvaných „carbon majors“ zodpovedalo v roku 2024 za celú polovicu globálnych emisií CO2 z fosílnych palív a cementu. Podniky sú však zároveň kľúčovým aktérom transformácie. Ústredným konceptom sa preto stáva takzvaný nexus – neoddeliteľné právne a funkčné prepojenie medzi ochranou klímy, zachovaním ekosystémov a dodržiavaním ľudských práv.
Od štátnych záväzkov k priamym povinnostiam firiem
Medzinárodné právo tradične vnímalo ochranu základných práv primárne ako doménu štátov. Štáty majú povinnosť chrániť jednotlivcov pred zásahmi tretích strán vrátane firiem. Prelomové stanoviská medzinárodných tribunálov však tieto hranice posúvajú. Poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) z júla 2025 označilo zmenu klímy za existenčnú hrozbu a potvrdilo povinnosť štátov regulovať emisie súkromných aktérov. Ešte jednoznačnejšie rozhodol Medziamerický súd pre ľudské práva (IACtHR), ktorý priamo deklaroval, že firmy nesú vlastnú zodpovednosť za klimatické škody a najväčší znečisťovatelia musia podliehať prísnejším nárokom. Na európskej úrovni Súdny dvor EÚ v rozsudku Ilva z roku 2024 potvrdil, že vysokú úroveň ochrany zdravia nemožno dosiahnuť bez ochrany životného prostredia.
V Európskej únii sa tento vývoj pretavil do záväznej sekundárnej legislatívy. Popri smernici o náležitej starostlivosti podnikov v oblasti udržateľnosti (CSDDD) rámec dopĺňajú nariadenie o batériách, nariadenie proti odlesňovaniu (EUDR) či akt o kritických surovinách. Hoci novelizácia Omnibus I z februára 2026 vypustila z CSDDD samostatnú povinnosť plánov klimatického prechodu, náležitá starostlivosť naďalej záväzne pokrýva nepriaznivé vplyvy na ľudské práva vyvolané poškodzovaním prírody. Podniky tak prechádzajú od nezáväzných rámcov OSN a OECD k priamej právnej povinnosti identifikovať a naprávať škody v celom hodnotovom reťazci. Ústavné ukotvenie práva na priaznivé životné prostredie v 12 členských štátoch EÚ, vrátane článku 44 Ústavy Slovenskej republiky, poskytuje tejto regulácii silný základ.
Priepasť medzi reguláciou a podnikovou praxou
Hoci legislatíva vyžaduje integrovaný prístup, podniková realita zaostáva. Terénny výskum FRA, zahŕňajúci vyše stovky rozhovorov naprieč 11 členskými štátmi, ukázal pretrvávajúce delenie problematiky do oddelených oddelení. Podľa dát Európskej komisie iba 16 % podnikov monitoruje ľudskoprávne aj environmentálne vplyvy v celom reťazci.
Tento „silo-efekt“ bráni firmám rozpoznať, ako environmentálne škody prerastajú do sociálnych kríz. Zrejmým príkladom je oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci: extrémne horúčavy zapríčiňujú ročne takmer 19 000 úmrtí a takmer 23 miliónov pracovných úrazov na svete. V Európe je vysokým teplotám vystavených 68 % pracovníkov v poľnohospodárstve a 52 % v stavebníctve. Ak manažment redukuje klímu iba na technické vykazovanie emisií, prehliada bezprostredné ohrozenie zdravia a dôstojných pracovných podmienok ľudí.
Skryté riziká zelenej transformácie
Prechod na nízkoemisné hospodárstvo je nevyhnutný, no bez primeraných záruk môže spôsobiť nové bezprávie. Zelená transformácia prináša riziká, ktoré musí integrovaná náležitá starostlivosť včas podchytiť:
| Oblasť transformácie | Environmentálny cieľ | Združené sociálne a ľudskoprávne riziká |
| Ťažba kritických nerastov (kobalt, meď, lítium) | Zabezpečenie surovín pre elektromobilitu a obnoviteľné zdroje | Nútená a detská práca (ťažba kobaltu v KDR), vyčerpanie vody v suchých oblastiach, znečistenie pôdy miestnych komunít. |
| Projekty veternej a solárnej energie | Výstavba čistej infraštruktúry | Narušenie tradičného využívania pôdy a kultúrnych práv menšín (napríklad spory okolo chovu sobov u Sámov v Škandinávii). |
| Obehové hospodárstvo a recyklácia | Znižovanie odpadu a úspora primárnych materiálov | Neformálne zamestnávanie (až 52 % globálnej pracovnej sily v sektore) a expozícia toxickým látkam bez ochranných pomôcok. |
| Útlm uhlia a ochrana lesov | Znižovanie emisií a zastavenie odlesňovania | Náhle prerušenie dodávateľských väzieb, strata živobytia malých farmárov a masová nezamestnanosť bez sociálnej záchytnej siete. |
Zelený prechod je spravodlivý len vtedy, ak firmy uplatňujú zásadu zodpovedného ukončovania obchodných vzťahov (responsible disengagement). Rýchle opustenie dodávateľov bez podpory a rekvalifikácie uvrhne dotknuté komunity do chudoby.
Vymáhateľnosť a prístup k spravodlivosti
Nevyhnutnou podmienkou zmeny správania firiem je funkčná zodpovednosť. Správa FRA zdôrazňuje, že zodpovednosť sa dnes opiera o súbor komplementárnych nástrojov – od správneho dozoru cez občianskoprávne žaloby až po trestné sankcie a národné kontaktné miesta OECD. Domáce súdy čoraz otvorenejšie posudzujú klimatické nároky voči podnikom, čo potvrdili konania proti TotalEnergies vo Francúzsku, Shell v Holandsku či Lliuya proti RWE v Nemecku.
V oblasti trestného práva nová európska smernica sprísňuje postihy pre právnické osoby za závažné škody na ekosystémoch a krajiny ako Francúzsko či Belgicko zaviedli trestný čin ekocídy. Odškodnenie obetí však stále hatia procesné a finančné prekážky cezhraničných sporov.
Prekonanie izolovaného vnímania ekológie a sociálnych práv je preto zásadnou výzvou. Prepojenie ľudských práv, klímy a ochrany prírody do jedného systému riadenia nie je len formálnou požiadavkou európskych smerníc, ale jedinou cestou k skutočne spravodlivej a udržateľnej ekonomike. JRi&CO2AI




