Nadchádzajúca 31. konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (COP31) predstavuje prelomový moment v medzinárodnej klimatickej politike, v ktorom sa globálne spoločenstvo posúva od fázy formulovania politických deklarácií k neúprosnej realite vykonávania Parížskej dohody. Zrýchľujúce sa dopady klimatickej krízy a transformácia svetového hospodárstva stavajú vyjednávačov pred úlohu pretaviť schválené ambície do reálnych, merateľných a financovateľných krokov na národných úrovniach. Vzhľadom na skracujúci sa časový priestor na odvrátenie najhorších scenárov oteplenia sa úspech medzinárodnej architektúry meria schopnosťou premeniť multilaterálne záväzky na funkčné vnútroštátne politiky a investičné toky.

Konferencia COP31 sa uskutoční v tureckej Antalyi v termíne od 9. do 20. novembra 2026 na základe osobitného modelu partnerstva: Turecko vystupuje ako hostiteľská krajina organizujúca summit, zatiaľ čo Austrália preberá rolu predsedajúcej krajiny samotných vyjednávaní (President of Negotiations). Ústrednou tenziou summitu je prehlbujúca sa priepasť medzi politicky schválenými cieľmi – najmä udržaním nárastu globálnej teploty pod hranicou 1,5 °C – a reálnou implementáciou týchto záväzkov prostredníctvom národne stanovených príspevkov (NDC) a investičných strategických rámcov. Cieľom tejto analýzy je vyhodnotiť kľúčové vyjednávacie agendy, nevyriešené spory a strategické prierezy konferencie na základe odbornej štúdie pripravenej pre Výbor Európskeho parlamentu pre životné prostredie, klímu a bezpečnosť potravín (ENVI).

Tieto vyjednávacie agendy a politické tenzie sa v plnej miere prejavujú v najpálčivejšej téme celého procesu – v oblasti klimatického financovania.

Klimatické financovanie: Spory o NCQG a Baku-to-Belém Roadmap

Klimatické financovanie tvorí základný stavebný kameň a nepopierateľný predpoklad pre dosiahnutie akýchkoľvek globálnych cieľov v oblasti mitigácie a adaptácie. Pretrvávajúce nezhody týkajúce sa objemu, štruktúry a dostupnosti finančných zdrojov priamo ohrozujú dôveru medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami, bez ktorej je paralyzovaná akákoľvek širšia dohoda v rámci mechanizmov Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (UNFCCC).

Nový kolektívny kvantifikovaný cieľ (NCQG), prijatý na COP29 v Baku, stanovuje základný záväzok poskytovať rozvojovým krajinám podporu na klimatické opatrenia vo výške najmenej 300 miliárd USD ročne do roku 2035. Tento cieľ je koncipovaný okolo mobilizácie prostriedkov zo „širokého spektra zdrojov“ a vyzýva všetkých aktérov, aby celkové financovanie škálovali na úroveň minimálne 1,3 bilióna USD ročne. Tento schválený rámec však výrazne zaostáva za reálnymi vyčíslenými potrebami. Stály výbor pre financovanie (SCF) pri UNFCCC vo svojej Druhej správe o určovaní potrieb (2025) uvádza, že národné potreby vyčíslené 98 rozvojovými krajinami v ich NDC dosahujú kumulatívne 5,0 až 6,9 bilióna USD do roku 2030 (čo predstavuje približne 455 až 584 miliárd USD ročne pre vykazujúcu skupinu krajín). Nezávislá skupina expertov na vysokej úrovni pre klimatické financovanie (IHLEG) odhaduje celkové investičné potreby pre klímu a rozvoj v rozvíjajúcich sa a rozvojových ekonomikách (okrem Číny) až na 3,2 bilióna USD ročne do roku 2035, z čoho by 1,3 bilióna USD malo pochádzať z externých verejných a súkromných zdrojov.

Z hľadiska kvality doručovaných financií ukazujú najnovšie dáta Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) za rok 2024, že poskytnutá a mobilizovaná suma dosiahla 136,7 miliardy USD, čím sa tretí rok po sebe prekročil pôvodný cieľ 100 miliárd USD ročne. Podrobnejšia štrukturálna analýza však odhaľuje hlboké kvalitatívne nedostatky: v štruktúre verejných financií naďalej dominantne prevládajú úvery (67 % v roku 2024; 73 % v roku 2023), čo zvyšuje dlhové zaťaženie prijímateľských krajín. Zároveň podiel financií určených na adaptáciu klesol z vrcholu 34 % v roku 2020 na približne 25 % v rokoch 2023 a 2024 (34,7 miliardy USD v roku 2024), hoci v absolútnych číslach mierne vzrástol.

Jadrom pretrvávajúceho politického konfliktu je štrukturálny spor medzi Článkom 9.1 Parížskej dohody, ktorý stanovuje právnu povinnosť rozvinutých krajín poskytovať verejné finančné zdroje, a Článkom 9.3, ktorý hovorí o mobilizácii súkromných kapitálových tokov zo širokého spektra zdrojov a aktérov. Tento rozpor sa naplno prejavil aj v dvojročnom Pracovnom programe pre klimatické financovanie (CFWP). Rokovania na medzisadnutí SB64 v Bonne sa skončili bez dohody o rozsahu tohto programu (či sa má zaoberať výhradne Článkom 9.1 alebo Článkom 9 ako celkom), hoci program získal potvrdený bod v agende nadchádzajúceho zasadnutia CMA8.

Na preklenutie týchto rozdielov bola predstavená cestovná mapa Baku-to-Belém Roadmap („5 Rs“), ktorej cieľom je konsolidovať existujúce finančné mechanizmy a podporiť dosiahnutie mobilizačného cieľa 1,3 bilióna USD. Kritici z rozvojových krajín však poukazujú na to, že tento rámec nevytvára žiadne nové právne povinnosti ani vymáhateľnú zodpovednosť pre rozvinuté štáty. Súbežne s tým zostáva nedoriešená transformácia Adaptačného fondu (AF) tak, aby slúžil výhradne Parížskej dohode, keďže rokovania na SB64 uviazli na otázkach správy a prepojenia na podiely z výnosov (share of proceeds) trhového mechanizmu podľa Článku 6.4.

Vyriešenie finančných mechanizmov a garancií je nezastupiteľným predpokladom pre paralelný posun v oblasti transformácie energetického sektora a odklonu od fosílnych palív.

Prechod od fosílnych palív: Od UAE Consensus k novým iniciatívam

Dekarbonizácia energetiky predstavuje absolútne jadro globálneho úsilia o zamedzenie najťažším dopadom klimatickej krízy. V praxi však pretrváva hlboký rozpor medzi medzinárodnými deklaráciami prijatými na summitoch COP a reálnym rozširovaním produkcie a ťažby fosílnych palív na národných úrovniach.

Historický konsenzus zo Spojených arabských emirátov (UAE Consensus z COP28) bol prvým oficiálnym rozhodnutím COP, ktoré priamo pomenovalo potrebu prechodu od fosílnych palív (transitioning away from fossil fuels) v energetických systémoch. Správy výskumných inštitúcií však ukazujú, že produkčná medzera (production gap) – teda rozdiel medzi plánovanou ťažbou fosílnych palív a úrovňou zlučiteľnou s limitom 1,5 °C – vzrástla až na 120 %. Koalícia viac ako 80 krajín vrátane Európskej únie presadzovala na COP30 začlenenie záväznej cestovnej mapy odklonu od fosílnych palív priamo do textu rozhodnutia, čo sa však nepodarilo presadiť.

Reakciou na tento neúspech bol vznik procesu Santa Marta / TAFF (Transitioning Away from Fossil Fuels), ktorý iniciovalo brazílske predsedníctvo mimo formálneho vyjednávacieho textu UNFCCC. Substantívny výstup tohto procesu, Santa Marta Vision, je však explicitne nezáväzný a neobsahuje žiaden spoločný konečný termín pre ukončenie produkcie alebo spotreby fosílnych palív. Pozoruhodné pritom je, že približne 80 % sektorov a aktérov zapojených do procesu Santa Marta vo svojich príspevkoch požadovalo vytvorenie špecializovaného medzinárodného mechanizmu.

V oblasti spravodlivej transformácie sa Mechanizmus spravodlivého prechodu (JTM) na COP30 posunul len do fázy „vývoja“ (develop), čím sa jeho reálna operacionalizácia odložila na COP31. Namiesto záväzných obmedzení produkcie presúva predsedníctvo COP31 ťažisko energetickej agendy smerom k dobrovoľnej iniciatíve „35-by-35 Global Electrification Pledge“. Z geopolitického a strategického hľadiska túto iniciatívu štáty produkujúce fosílne palivá často využívajú ako odvrátenie pozornosti na strane ponuky – presunutím dôrazu na elektrifikáciu sa vyhýbajú prijatiu záväzných stropov na útlm produkcie a obmedzeniam ťažby.

Schopnosť či neschopnosť presadiť rýchly a riadený odklon od fosílnych energetických zdrojov priamo determinuje rozsah neopraviteľných škôd, ktorým musia čeliť najzraniteľnejšie regióny sveta.

Straty a škody (Loss and Damage): Dopyt vs. dostupnosť zdrojov

Plná operacionalizácia Fondu pre reakciu na straty a škody (FRLD) je lakmusovým papierikom spravodlivosti v medzinárodnej klimatickej politike. Pre najzraniteľnejšie rozvojové krajiny predstavuje FRLD kľúčový nástroj na riešenie neodvratných dopadov klimatickej zmeny, ktoré presahujú adaptatívne kapacity spoločností.

Prvé kolo výzvy na predkladanie projektov FRLD odhalilo masívny kvantitatívny nepomer medzi dopytom a reálne dostupnými zdrojmi. Fond obdržal 176 oprávnených žiadostí o financovanie v celkovej hodnote 2,8 miliardy USD, čo viac ako 11-násobne prevyšuje štartovací alokačný balík vo výške 250 miliónov USD. Situáciu zhoršuje skutočnosť, že z celkovo prisľúbených 826,41 milióna USD bolo k 31. máju 2026 reálne vložených len približne 55 % (455,96 milióna USD). Tento výpadok likvidity prinútil Radu fondu odložiť schvaľovanie prvých projektových žiadostí.

Operacionalizáciu FRLD sprevádzajú zásadné inštitucionálne a procesné bariéry:

• Prevaha sprostredkovateľských subjektov: Hoci bol formálne spustený priamy prístup pre národné vlády, až 72 % žiadostí o financovanie stále prúdi cez medzinárodne akreditované subjekty (ako sú agentúry OSN či rozvojové banky), čo predlžuje schvaľovacie procesy a zvyšuje administratívnu záťaž.
• Prísne alokačné pravidlá: Platí pravidlo alokovať najmenej 50 % dostupných zdrojov pre Malé ostrovné rozvojové štáty (SIDS) a Najmenej rozvinuté krajiny (LDCs), čo obmedzuje objem prostriedkov pre ostatné zraniteľné rozvíjajúce sa ekonomiky postihnuté extrémnymi udalosťami.
• Kapacitné limity technickej pomoci: Sieť Santiago (Santiago Network), určená na poskytovanie technickej pomoci, síce rozrástla svoju základňu na 427 členov a spravuje 17 žiadostí o technickú pomoc vo fáze implementácie, no jej poradný orgán hlási vážne kapacitné obmedzenia a pomalú mobilizáciu zdrojov.
• Nedostatočná inštitucionálna koordinácia: Určitý pokrok sa dosiahol v prepojení Varšavského medzinárodného mechanizmu (WIM) a Siete Santiago; Výkonný výbor WIM v septembri 2026 schválil dobrovoľné usmernenia pre dáta o stratách a škodách a bola prijatá dohoda o jedinej pravidelnej správe o stratách a škodách.

Udržateľné financovanie reakcie na klimatické škody úzko súvisí s hľadaním inovatívnych trhových mechanizmov, ktoré reguluje Článok 6 Parížskej dohody.

Uhlíkové trhy podľa Článku 6: Operacionalizácia a integrita

Medzinárodné uhlíkové trhy založené na Článku 6 Parížskej dohody predstavujú dôležitý nástroj na nákladovo efektívne znižovanie emisií a mobilizáciu súkromného kapitálu. Ich úspech však stojí a padá na prísnej environmentálnej integrite, jednoznačnosti pravidiel a zamedzení dvojitého započítavania zníženia emisií.

V rámci Článku 6.2, ktorý upravuje bilaterálne a multilaterálne kooperačné prístupy, došlo k zavedeniu reálnej praxe. Boli zrealizované prvé oficiálne prevody medzinárodne prenosných výsledkov znižovania emisií (ITMO), pričom medzi priekopnícke krajiny patria Palau a Mongolsko. Naďalej však chýba stály mechanizmus na financovanie spoločnej technickej infraštruktúry tohto článku, pričom rozhodnutie o jeho vytvorení bolo odložené na zasadnutie CMA8.

V prípade Článku 6.4, známom ako Mechanizmus kreditovania Parížskej dohody (PACM), boli vo februári 2026 vydané historicky prvé uhlíkové kredity vygenerované na základe konzervatívnych bazálnych línií. Prechod projektov zo starého Mechanizmu čistého rozvoja (CDM) pod novú architektúru je však pomalý: hoci do septembra 2026 bolo na prechod schválených 418 aktivít CDM, Dozorná rada PACM schválila zatiaľ len tri nové metodiky.

Integrita celého systému zostáva predmetom odbornej kritiky. Nezávislé hodnotenia nevládnych organizácií (napr. Carbon Market Watch) označujú súčasný súbor pravidles pre Článok 6.2 za nedostatočný z hľadiska integrity a varujú pred rizikom presadzovania nekvalitných kreditov.

Tento vývoj vytvárá hlboké politické a legislatívne tenzie v rámci Európskej únie. Návrh klimatického cieľa EÚ do roku 2040 umožňuje pokryť až 5 % celkového úsilia prostredníctuom medzinárodných kreditov z Článku 6. Zavedenie týchto kreditov naráža na zásadný rozpor: Systém EÚ na obchodovanie s emisnými kvótami (EU ETS) v súčasnosti striktne zakazuje využívanie medzinárodných offsetových kreditov, aby sa udržali cenové signály podporujúce domáce investície do dekarbonizácie. Akceptovanie kreditov podľa Článku 6.4 by vytvorilo vnútorný regulačný rozpor medzi pravidlami EU ETS, rovnocennosťou uhlíkových cien v rámci Mechanizmu úpravy uhlíkových hraníc (CBAM) a flexibilitou medzinárodných trhov podľa UNFCCC, čo prináša riziko „outsourcingu“ domáceho znižovania emisií.

Fungovanie trhových mechanizmov tvorí len časť širšej architektúry správy klímy, ktorá vyžaduje celkové zosúladenie národných cieľov s globálnou dráhou.

Správa klímy (Governance) a strategické výzvy pre EÚ

Efektívna globálna správa klímy (Governance) sa opiera o cyklické vyhodnocovanie plnenia národných záväzkov a ich priebežné zvyšovanie tak, aby sa zatvárala medzera medzi deklarovanými prísľubmi a vedeckými odporúčaniami.

Zistenia zo Syntetickej správy OSN o NDC z roku 2025 a správy UNEP odhaľujú alarmujúcu medzeru v ambíciách (Ambition Gap). Projektované zníženie globálnych emisií na základe predložených národných plánov dosahuje do roku 2035 len približne 12 % oproti úrovniam z roku 2019. Na udržanie oteplenia pod hranicou 1,5 °C je pritom potrebné zníženie emisií o 55 %. Súčasné záväzky NDC tak smerujú svet k nebezpečnému otepleniu v rozsahu 2,3 °C až 2,5 °C.

Architektúra správy klímy čelí aj vážnym procedurálnym blokádam. Na zasadnutí SB64 v Bonne došlo k procedurálnemu kolapsu vyjednávaní o Globálnom cieli pre adaptáciu (GGA) aj o Pracovnom programe pre mitigáciu (MWP). Z dôvodu neschopnosti dosiahnuť konsenzus bolo aplikované procedurálne pravidlo 16 rokovacieho poriadku (Rule 16).

Dôsledok procedurálnej blokády na SB64 v Bonne:

• Aplikácia Rule 16: Prerušenie rokovaní bez schválenia záverov pre GGA a MWP.
• Absencia vyjednávacieho textu: Agenda prichádza na COP31 do Antalye bez oficiálneho konsenzuálneho návrhu.
• Taktický dopad na EÚ: Tím vyjednávačov EÚ je nútený koncipovať návrhy textov priamo počas plenárnych zasadnutí, čím sa dramaticky zvyšuje riziko prijatia oslabených kompromisných formulácií.

Pre Európsku úniu predstavuje táto situácia komplexnú strategickú výzvu. EÚ presadzuje pre rok 2040 ambiciózny cieľ čistého zníženia emisií o 90 % (z čoho najmenej 85 % musí byť dosiahnutých domácou redukciou a maximálne 5 % prostredníctvom medzinárodných kreditov). Udržanie kredibility EÚ ako globálneho lídra pri presadzovaní cieľa 1,5 °C voči partnerom je však skomplikované politickými rizikami a vnútroštátnymi tlakmi spojenými s revíznou doložkou (review clause), ktorá ponecháva dlhodobé ambície politicky podmienené.

Popri formálnych vyjednávaniach sa pozornosť sústredí aj na sprievodné iniciatívy predsedníctva COP31, medzi ktoré patrí dobrovoľná iniciatíva „Antalya Pledge on AI“, reagujúca na prudko rastúcu spotrebu energie a vody v dátových centrách pre umelú inteligenciu.

Úspech COP31 v Antalyi napokon nebude meraný množstvom novoprijatých deklarácií, ale reálnou schopnosťou zmluvných strán zmenšiť priepasť medzi dohodnutými cieľmi a ich faktickým financovaním a plnením na zemi. JRi&CO2AI