Svetoví lídri sa pri riešení globálnej klimatickej krízy vo veľkej miere spoliehajú na technologický pokrok. Jednou z hlavných myšlienok, do ktorej vkladajú obrovské nádeje, je zachytávanie uhlíkového znečistenia priamo zo vzduchu a jeho následné trvalé ukladanie hlboko pod zem. Hoci tento koncept môže na prvý pohľad znieť veľmi prakticky a lákavo, detailnejšia analýza ukazuje, že neexistuje reálny a mysliteľný spôsob, ako by toto riešenie mohlo v dostatočnom rozsahu fungovať.

Vplyv fosílneho priemyslu a nereálne očakávania

Zásadným problémom je samotný pôvod masívnej podpory tejto technológie. Ropné spoločnosti už viac ako 40 rokov financujú na prestížnych univerzitách výskum klimatických „riešení“, ktoré by od verejnosti nevyžadovali, aby prestala používať ropu a plyn. Jedným z ich najobľúbenejších riešení je práve zachytávanie a ukladanie uhlíka (známe pod skratkou CCS). Vyšetrovanie ukázalo, že zástancovia tejto technológie dlhodobo ignorovali dôkazy o jej obmedzeniach, zveličovali jej potenciál a presvedčili svet o jej údajnej efektivite.

Optimizmus prevládol najmä preto, že technológia fungovala v malých testovacích podmienkach a pomalá globálna reakcia na zmenu klímy ponechala svetu len málo iných možností. Problémom však je, že na to, aby CCS fungovalo v momentálne plánovanom meradle, by svet musel vynaložiť takmer nepredstaviteľné zdroje.

Očakávania verzus drsná realita

Už v roku 2008 Medzinárodná agentúra pre energetiku (IEA) predpovedala, že na odvrátenie nebezpečných úrovní globálneho otepľovania budeme musieť do roku 2025 ročne pochovávať približne 1,6 miliardy ton (1 600 megaton) CO2. Tieto optimistické prognózy pokračovali, avšak skutočné nasadenie technológie sa k týmto ambíciám nikdy ani len nepriblížilo. V súčasnosti sa celosvetovo trvalo ukladá menej CO2, než vyprodukuje jedna jediná veľká elektráreň za rok.

Niektorí odborníci argumentujú tým, že technológia funguje, pričom poukazujú na CO2 vtláčané do zeme s cieľom uľahčiť ťažbu ropy. Tento proces, nazývaný zvýšená ťažba ropy (enhanced oil recovery), však nie je navrhnutý tak, aby fungoval ako trvalé klimatické riešenie, a rovnako nie je ani tak prísne monitorovaný.

Nepredstaviteľné nároky na priestor a infraštruktúru

Súčasné modely OSN, od ktorých závisí splnenie klimatických cieľov, predpokladajú, že táto technológia bude masívne úspešná. Najnovšie analýzy OSN naznačujú, že krajiny by mali do polovice tohto storočia vstrekovať pod zem až 6 miliárd ton CO2 ročne. Dostať takéto obrovské množstvo CO2 z atmosféry je však obrovská a zrejme nesplniteľná úloha.

Aby to vôbec bolo možné, museli by sme CO2 zachytávať štyrmi rôznymi spôsobmi: zachytávať ho z komínov, absorbovať ho zo vzduchu pomocou rýchlorastúcich tráv alebo stromov (a následne ho zachytávať pri ich spaľovaní na palivo) a filtrovať ho priamo zo vzduchu pomocou obrovských ventilátorov. Museli by sme pridať zachytávacie zariadenia do priemyselných podnikov a elektrární, čo by v niektorých prípadoch zdvojnásobilo ich rozlohu.

Okrem toho by sme museli po celom svete vyčleniť približne 768 000 štvorcových míľ pôdy na pestovanie rastlín absorbujúcich uhlík. Táto plocha, veľká zhruba ako celé Mexiko, by priamo konkurovala cennej pôde potrebnej na pestovanie potravín alebo na udržanie prirodzených lesov.

Ak by sa aj uhlík podarilo zachytiť, nasleduje problém s jeho prepravou. Len v USA by to do niečo vyše dvoch desaťročí vyžadovalo vybudovanie viac ako 68 000 míľ nových ropovodov a plynovodov. To je viac ako dvojnásobok vzdialenosti letu okolo Zeme a celková dĺžka by prevýšila dĺžku celého amerického diaľničného systému. V globálnom meradle by išlo o stovky tisíc míľ potrubí. Na prepravu vysokotlakového plynu cez oceány by sme potrebovali najmenej 85 špeciálne postavených tankerov, pričom v apríli existovali na celom svete iba tri takéto lode.

Úložiská, technické zlyhania a astronomické náklady

Dnes na svete existuje len 12 veľkokapacitných geologických rezervoárov, ktoré sa pokúsili natrvalo uložiť znečistenie z CO2. Aby sme však dosiahli cieľ 6 miliárd ton, potrebovali by sme viac ako 2 000 takýchto rezervoárov. V praxi by to znamenalo, že by sme museli na planéte otvoriť nové geologické úložisko každé štyri dni počas nasledujúcich 25 rokov. Z každej lokality by sa navyše muselo vykonávať nepretržité desaťročia trvajúce monitorovanie, aby sa zabránilo únikom.

Existujúce testovacie projekty vôbec nenaznačujú, že by ukladanie uhlíka pod zem mohlo fungovať vo veľkom meradle. Od roku 1996, kedy bolo spustených 12 veľkých projektov, boli plány na ďalších 12 zrušené. Mnohé fungujúce zariadenia v Nórsku, Alžírsku, Austrálii a USA čelia obrovským technickým problémom. Zistilo sa napríklad, že niektoré vrstvy hornín dokážu poňať oveľa menej CO2, než sa odhadovalo. Potrubia a vstrekovacie systémy sa upchávajú alebo kazia. Hornina, ktorá má CO2 izolovať, môže prasknúť a spôsobiť únik. V jednom prípade dokonca vtlačený CO2 spôsobil vydutie povrchu zeme, v inom zas CO2 unikol z neďalekého starého ropného vrtu.

Realizácia takéhoto riešenia by stála desiatky biliónov dolárov. V súčasnosti daňoví poplatníci v USA platia ropným a plynárenským spoločnostiam 85 dolárov za každú metrickú tonu, ktorú uložia pod zem. Pri takomto tempe by svet mohol do roku 2050 míňať pol bilióna dolárov ročne. Na porovnanie, táto suma výrazne prevyšuje vojenský rozpočet Číny na rok 2025 (340 miliárd dolárov) a je desaťkrát vyššia ako celý rozpočet OSN na humanitárnu a rozvojovú pomoc na rok 2024 (50 miliárd dolárov).

Ignorovanie skutočných riešení

Mnohí klimatickí experti vedia o týchto nákladoch, technických problémoch a zlyhaniach. Napriek tomu technológiu CCS naďalej propagujú, zatiaľ čo bagatelizujú riešenia s reálne väčším úspechom. Tí istí modelári, ktorí systematicky nadhodnocovali potenciál geologického ukladania uhlíka, napríklad opakovane podceňovali solárnu energiu – technológiu, ktorá by reálne umožnila, aby v zemi zostalo viac ropy. Fakty sú však jasné: počas posledných desaťročí je práve solárna energia technológiou, ktorá v praxi skutočne uspela a prosperuje, kým masívne zachytávanie a ukladanie uhlíka zostáva len nepolapiteľnou a mimoriadne drahou ilúziou. JRi&CO2AI