Dosiahnutie takzvanej geologickej uhlíkovej neutrality si vyžaduje nielen znižovanie aktuálnych emisií, ale aj vyváženie zvyškových emisií z fosílnych palív trvalým odstraňovaním oxidu uhličitého (CDR). Hoci mechanizmy uhlíkových kreditov (carbon-crediting) mali zohrávať v tomto úsilí kľúčovú úlohu, pribúdajú dôkazy o tom, že mnohé projekty postrádajú skutočnú environmentálnu integritu. Nedávne komplexné hodnotenie ukázalo, že až 84 % uhlíkových kreditov naprieč šiestimi hlavnými typmi projektov nepredstavovalo skutočné zníženie emisií.

Väčšina súčasných uhlíkových kreditov na trhu pochádza z aktivít zameraných na dočasné zamedzenie vzniku emisií, ako je napríklad ochrana lesov (37 %) alebo projekty obnoviteľnej energie (32 %). Emisie z fosílnych palív však zostávajú v atmosfére stovky až tisíce rokov, čo si nevyhnutne vyžaduje skutočnú kompenzáciu schopnú zaručiť odstránenie uhlíka na rovnako dlhé obdobie. V praxi to znamená nutnosť vrátenia uhlíka do geologického cyklu prostredníctvom moderných prístupov, ako je priame zachytávanie uhlíka zo vzduchu a jeho následné ukladanie (DACCS). Nové technológie na trvalé odstraňovanie CO2 však dnes tvoria menej než 1 % vydaných kreditov.

Prečo súčasné trhy s uhlíkom zlyhávajú pri podpore inovácií?

Projekty zamerané na trvalé odstraňovanie uhlíka sa zásadne líšia od bežných offsetových projektov. Vyžadujú si veľmi vysoké počiatočné investície (vysoká kapitálová náročnosť) a čelia značným technickým a implementačným rizikám kvôli svojej technologickej novosti. V systéme, ktorý neustále hľadá najlacnejšie možnosti zmierňovania zmeny klímy, trh logicky uprednostňuje nerealisticky optimistické projekty produkujúce lacné, no nízko kvalitné kredity.

Súčasný model financovania sa spolieha na dobrovoľný trh vyznačujúci sa nízkymi cenami za tonu CO2 a mimoriadne vysokou cenovou volatilitou, ktorá dokonca prevyšuje volatilitu bežných akciových indexov. Nové technológie, ako napríklad DACCS, sú približne 100-krát drahšie ako štandardné uhlíkové kredity. Extrémne kolísanie príjmov robí bankové dlhové financovanie takmer nemožným, čím masívne narastá cena kapitálu. Súčasný dopyt je navyše extrémne koncentrovaný; napríklad spoločnosť Microsoft v roku 2025 nakúpila viac ako 90 % všetkých trvalých odstránení uhlíka na trhu. Samotný rizikový kapitál nedokáže zabezpečiť rozvoj odvetvia v dostatočne veľkom meradle. Navyše, odstraňovanie uhlíka vytvára v podstate verejný statok, ktorý nemá pre kupujúceho žiadnu priamu úžitkovú hodnotu bez existencie regulačných rámcov.

Nový finančný model: Inšpirácia z obnoviteľných zdrojov a reverzné aukcie

Zásadné rozšírenie trvalého odstraňovania uhlíka si vyžaduje zmenu prístupu. Odborníci navrhujú inšpirovať sa financovaním technológií obnoviteľných zdrojov energie (OZE), kde sa na začiatku úplne odstránili príjmové riziká garantovaním dlhodobých pevných výkupných cien. Navrhuje sa viacúrovňový aukčný rámec s nasledujúcimi prvkami:

1. Stanovenie oddelených cieľov: Vlády by mali mať jasne oddelené ciele pre hrubé zníženie emisií, dočasné odstránenie CO2 a jeho trvalé odstránenie.
2. Minimálne štandardy: Musia sa zabezpečiť a prísne vymáhať technologické štandardy kvality.
3. Reverzné aukcie: Ústredným prvkom sú reverzné aukcie, v ktorých vlády súťažne obstarávajú objemy CDR. Zmluvy pre kapitálovo náročné technológie (napr. DACCS) by mali byť dlhodobé (okolo 15 rokov), zatiaľ čo pre technológie ako biouhol či zvetrávanie hornín postačí 8 až 10 rokov.

Tri fázy prechodu a zmierňovanie rizík

Úspešná implementácia trhu si bude vyžadovať postupné presúvanie finančnej záťaže:

• 1. fáza (2025 – 2035): Vlády ponesú hlavnú finančnú zodpovednosť s využitím rozpočtov či daní z uhlíka.
• 2. fáza (2035 – 2045): Povinnosť platiť za odstraňovanie sa presunie na regulovaných emitentov.
• 3. fáza (od roku 2045): Trh bude dostatočne zrelý, riadený súkromnými predpismi a vláda bude pôsobiť len ako regulátor.

Tento systém by mali dopĺňať verejné rozvojové banky, ktoré poskytnú financovanie takzvaných prvých zariadení svojho druhu (FOAK) pre kapitálovo najnáročnejšie CDR startupy. Technologické riziká by mali niesť developeri, zatiaľ čo neistotu spojenú s presnosťou merania odstraňovania uhlíka (napríklad pri zvetrávaní hornín) možno spočiatku riešiť tzv. bezpečnostnými rezervami („buffer pools“) a rozložením záťaže na štát, pokým veda dostatočne nepokročí.

Budovanie funkčného trhu na trvalé odstraňovanie CO2 bude náročná úloha, vyžadujúca si silnú politickú vôľu a dočasné vysoké dotácie. Alternatívou je však ponechanie systému v súčasnom chaotickom stave dobrovoľného trhu, čo by s definitívnosťou podkopalo dôveru spoločnosti a znemožnilo zmysluplný boj proti klimatickým zmenám.