Klimatická zmena už dávno nie je len odťažitým environmentálnym problémom týkajúcim sa topiacich sa ľadovcov, ale čoraz viac sa ukazuje aj ako priama hrozba pre verejné zdravie, životnú úroveň a psychickú pohodu ľudí na celom svete. Mnohí mladí ľudia dnes otvorene priznávajú, že pociťujú silný strach o svoju budúcnosť. Pri sledovaní ničivých dopadov klimatických zmien zažívajú stavy straty, hlbokej beznádeje a hnevu. Tento psychologický fenomén, ktorý sa v posledných rokoch dostáva do centra pozornosti, sa nazýva eko-úzkosť. Ide o stav, v ktorom sa človek cíti veľmi vystrašený alebo mimoriadne znepokojený prebiehajúcou environmentálnou krízou.

Výskumy jasne dokazujú, že práve mladá generácia je k eko-úzkosti najnáchylnejšia, pričom pocity strachu a obáv sa často miešajú so spomínaným hnevom a beznádejou. Tieto negatívne emócie môžu u niektorých jedincov prerásť až do vážnych klinických problémov, akými sú nespavosť, depresia či dokonca posttraumatická stresová porucha. Navyše, tieto pocity zvyknú naberať na intenzite najmä v kritickom období dospievania. Mnohí mladí ľudia sa cítia úplne bezmocní – chýba im pocit, že majú moc situáciu zmeniť, a zároveň sú zavalení ťarchou nespravodlivého očakávania, že práve ich generácia musí nevyhnutne nájsť riešenia na krízu, ktorú nespôsobila. Preto je kľúčové, aby vzdelávací systém prestal ignorovať existenciálne emócie, úzkosť a ambivalenciu, ktoré mladí ľudia v reakcii na environmentálne hrozby zažívajú.

Dôležité je však hneď na úvod pochopiť jeden zásadný fakt: eko-úzkosť nie je synonymom pre eko-paralýzu. Ľudia reagujú na svoje emócie a vyrovnávajú sa s nimi rôznymi spôsobmi prostredníctvom stratégií zvládania (tzv. coping), čo predstavuje kognitívne alebo behaviorálne úsilie o manažment špecifických stresorov. Zaujímavým a veľmi povzbudivým zistením je, že jedinci, ktorí reálne pociťujú obavy z klimatických zmien, sú v skutočnosti oveľa náchylnejší k implementácii pozitívnych zmien a podpore pro-environmentálnych krokov. Samotná obava a stres sa tak môžu stať počiatočným bodom pre konštruktívnu akciu, ktorá paradoxne následne znižuje samotné pocity eko-úzkosti.

Ako však tento prechod od paralyzujúceho strachu k užitočnej akcii v praxi docieliť? Významnú úlohu tu zohráva koncept známy ako „kritické emocionálne uvedomenie“ (critical emotional awareness). Toto uvedomenie zahŕňa schopnosť reflektovať svoje vlastné emócie a zároveň kriticky chápať, že sú úzko prepojené so širšou mocenskou, kultúrnou a spoločenskou štruktúrou. Táto zručnosť zásadne pomáha učiteľom predchádzať tomu, aby vzdelávanie o globálnych krízach prehlbovalo v žiakoch pocity bezmocnosti a zúfalstva. Namiesto toho kritické emocionálne uvedomenie pomáha budovať dôveru, celkovú odolnosť a podporuje konštruktívne prístupy zamerané na riešenie problémov. Taktiež pomáha prekonávať stigmu spojenú s priznaním si obáv a obáv a dokáže účinne búrať rodové stereotypy – napríklad zastaranú predstavu, že chlapci majú ťažkosti vyjadrovať svoj strach z klimatickej zmeny, kým dievčatá majú tendenciu o svojich obavách len spoločne premýšľať (ruminovať). Cieľom tohto prístupu nie je vnútiť žiakom „správne“ emócie, ale naučiť ich kriticky a na základe výskumu k emóciám pristupovať.

Ďalším nesmierne dôležitým pilierom pre zvládanie klimatického stresu je prepojenie s prírodou a posilnenie spojenia medzi mysľou a telom. Synergie medzi učením sa o udržateľnosti a osobnou pohodou (well-being) by sa mali v školstve oveľa lepšie prepojiť, čo potvrdzuje aj Svetová správa o šťastí (World Happiness Report) či správy IPCC, ktoré zdôrazňujú priame prepojenie medzi blahobytom človeka a planéty. Mozog, myseľ, telo a prostredie tvoria jeden integrovaný systém učenia. Pobyt vonku v prírode, fyzický pohyb a aktivácia zmyslov výrazne zlepšujú nielen koncentráciu študentov, ale zohrávajú aj ústrednú rolu v boji proti úzkosti. Deti, ktoré trávia veľa času hrou a učením sa vonku, si prirodzene budujú hlbší pocit starostlivosti o prírodu, čo im spätne pomáha lepšie a pozitívnejšie zvládať eko-úzkosť.

Vynikajúcim príkladom z praxe, ako integrovať prírodu do života detí, je napríklad na Slovensku veľmi obľúbený program „Škola v prírode“, ktorý umožňuje študentom stráviť týždeň akademického roka učením sa priamo v prírode, čo je nesmierne populárne najmä u detí z mestských oblastí. Naopak, ukazuje sa, že vôbec nepostačuje, ak sa škola iba fyzicky nachádza blízko prírody, no táto príroda nie je integrovaná do každodenných vzdelávacích skúseností. Ak sú bežné praktiky školy odtrhnuté od prírody (napríklad ak žiaci ani len netušia, odkiaľ pochádza jedlo v ich jedálni), potenciál prostredia zostáva nevyužitý. Ďalšími dobrými príkladmi zo zahraničia sú nový súbor nástrojov zameraných na udržateľnosť pre školy v Írsku či zvýšený dôraz na techniky všímavosti (mindfulness) v portugalských školách.

Aby sme deťom plnohodnotne pomohli spracovať ich klimatický stres, učitelia musia byť adekvátne pripravení a podporení. Zahrnutie problematiky eko-úzkosti do počiatočného vzdelávania budúcich pedagógov, ako aj do kontinuálneho profesionálneho rozvoja, je absolútnou nevyhnutnosťou. Učitelia by mali získať zručnosti, ako verbalizovať emócie v triede, ako reagovať na špecifické kopingové stratégie rôznych vekových skupín a ako vytvoriť dôveryhodnú atmosféru, napríklad prostredníctvom „pedagogiky pozvania“. Rovnako dôležité je naučiť sa zvládať náročné situácie, akou je napríklad tvrdá kritika alebo otvorený hnev študentov voči politickým lídrom a dospelým. Pedagógovia by privítali špecifické metodické príručky (toolboxy), ktoré by zahŕňali najnovšie výskumy o metódach ako pedagogika nádeje či podpora spojenia s prírodou. V Českej republike napríklad už existujú dlhodobé politické plány zamerané na well-being, ktoré obsahujú prierezové opatrenia s odporúčaniami pre udržateľnosť a pohodu študentov.

Neoceniteľnými partnermi učiteľov pri tomto úsilí sú školskí psychológovia a poradcovia, aj keď často trpia nedostatkom času a kapacít na to, aby sa týmto novým výzvam mohli naplno venovať. Preto je nevyhnutná lepšia spolupráca medzi týmito odborníkmi a pedagogickým zborom. Zásadné je taktiež budovať pre učiteľov platformy, kde môžu zdieľať svoje nápady, hľadať vhodné zdroje a vytvárať si pocit komunity so svojimi kolegami či dokonca s rodičmi.

Záverom možno povedať, že eko-úzkosť je reálnym odrazom doby, v ktorej žijeme. Koniec eko-paralýzy však neprichádza ignorovaním tohto problému, ale jeho vedomým prijatím a premenou na proaktívne činy. Ak mladým ľuďom poskytneme nástroje na zvládanie ťažkých emócií, vytvoríme im bezpečné prostredie na ich zdieľanie a aktívne ich zapojíme do rozhodovania o prístupe k eko-úzkosti v ich vlastných vzdelávacích priestoroch, dokážeme transformovať ich paralyzujúci strach na zmysluplnú a aktívnu snahu o ochranu našej planéty. JRi&CO2AI