Klimatická zmena je nepopierateľnou realitou a prináša so sebou čoraz závažnejšie a komplexnejšie riziká pre našu spoločnosť, hospodárstvo aj životné prostredie. Zatiaľ čo snahy o zmiernenie zmeny klímy (mitigáciu) – teda znižovanie emisií skleníkových plynov – sú v politickom diskurze už relatívne dobre etablované, adaptácia na zmenu klímy (Climate Change Adaptation – CCA) výrazne zaostáva. Proces prispôsobovania sa klimatickým vplyvom, ktoré už prebiehajú alebo sa v budúcnosti očakávajú, sa vo väčšine krajín realizuje príliš pomaly a v nedostatočnom rozsahu na to, aby sme sa vyhli nebezpečným rizikám. Odborníci naprieč kontinentom upozorňujú, že tradičné, malé a čiastkové riešenia, ktoré fungovali v minulosti na zvládanie extrémneho počasia, v ére zrýchľujúcich sa klimatických zmien nebudú stačiť. Európa čelí kritickej výzve: na prekonanie týchto nedostatkov potrebujeme transformatívne inovácie, ktoré namiesto izolovaných zmien prinesú systémovú reštrukturalizáciu a zmenu celých systémov, spoločnosti a ekonomiky,.

Z najnovších empirických štúdií realizovaných Spoločným výskumným centrom Európskej komisie (JRC) v piatich rôznych európskych územiach (Severné Holandsko, fínske mesto Turku, slovinský región Gorenjska, francúzsky región Provence-Alpes-Côte d’Azur a Island) vyplýva jednoznačný záver: Európa do veľkej miery zatiaľ nevyužíva príležitosť zapojiť inovácie ako hlavný hnací motor pre efektívnu adaptáciu,. Súčasné politiky adaptácie sú vo väčšine štátov reaktívne, striktne sektorovo špecifické a len slabo prepojené s inovačnými ekosystémami či so širšími socio-ekonomickými stratégiami. Okrem Severného Holandska, ktoré je v tejto oblasti výrazným priekopníkom, je adaptácia na klímu vo väčšine sledovaných území zatienená snahami o mitigáciu alebo je zúžená výhradne na krízový manažment rizika katastrof, ku ktorému sa štáty uchyľujú až po extrémnych udalostiach, akými sú bleskové povodne či rozsiahle lesné požiare,. Tento prístup je však z dlhodobého hľadiska neudržateľný a extrémne nákladný.

Na to, aby mohli štáty a regióny skutočne pretransformovať svoje prístupy k adaptácii a vybudovať systematickú odolnosť, je nevyhnutné splniť osem kľúčových systémových podmienok,. Úspešná transformácia vyžaduje súčasný pokrok vo všetkých týchto oblastiach naraz, pričom zlyhanie už v jednej z nich zásadne podkopáva celkovú efektivitu adaptačných stratégií.

1. Zvýšenie povedomia a porozumenia o adaptácii

Prvým kľúčovým krokom je dosiahnutie vysokej úrovne povedomia o tom, čo adaptácia vlastne v širšom kontexte znamená. Analýzy ukazujú, že najmä u občanov, lokálnych firiem a politických lídrov sa téma adaptácie permanentne zamieňa za zmierňovanie emisií alebo záchranné krízové operácie,. Ak je verejné pochopenie problému zredukované výhradne na reakciu na katastrofy, stráca sa akákoľvek mobilizačná sila na proaktívne a dlhodobé riešenia – mnohé snahy sa tak stávajú „neviditeľnými“.

2. Stanovenie smerovania a silné líderstvo

Adaptačné stratégie musia mať ambíciu reálne odstaviť ekonomicky a environmentálne neudržateľné modely rozvoja, a to aj napriek ich historickej popularite. Jasným príkladom je fenomén zimného turizmu v južných Alpách: budovanie lyžiarskych stredísk závislých od umelého zasnežovania v obdobiach čoraz extrémnejšieho sucha odčerpáva kritické vodné zdroje a z hľadiska zmeny klímy nedáva ekonomický zmysel, avšak lokálni politici často zmeny rázne odmietajú,,,. Na celoštátnej úrovni je preto nevyhnutné stanoviť merateľné ciele a pevné politické líderstvo, aké demonštruje napríklad inštitút takzvaného komisára pre program Delta (Delta Commissioner) v Holandsku,.

3. Hĺbkové zapojenie zainteresovaných strán

Skutočná transformácia si vyžaduje úzku spoluprácu a model spoločného vytvárania hodnôt („co-creation“), ktorý presahuje tradičné inštitúcie,. Kým Severné Holandsko má na tomto poli obrovské úspechy vďaka takzvaným „na akciu orientovaným dialógom“ a Island dokáže do mapovania klimatických javov (napríklad ústupu ľadovcov) mimoriadne efektívne zapájať aktívnu verejnosť a lokálne komunity, vo väčšine európskych regiónov pretrvávajú obrovské bariéry pri motivácii bežných firiem stať sa súčasťou riešení,,,. Súkromný sektor často nevidí v adaptácii zjavný obchodný model a pre bežných občanov je téma príliš abstraktná.

4. Synergie naprieč všetkými odvetviami verejných politík

Zmena klímy ovplyvňuje všetko – od zdravotníctva, cez inovatívny výskum a priestorové plánovanie, až po poľnohospodárstvo a mobilitu,. Adaptácia si preto pre svoj úspech vyžaduje takzvaný „celovládny“ prístup, čiže absolútne systematické začlenenie týchto priorít do všetkých vrstiev rozhodovania (tzv. mainstreaming). Skutočnosť je ale taká, že agendy sú na ministerstvách častokrát izolované vo vlastných administratívnych silách a medzirezortná spolupráca funguje len minimálne. Na prelomenie týchto bariér bude potrebný aj skutočne interdisciplinárny vedecký prístup spájajúci prírodné a behaviorálne vedy.

5. Efektívne viacúrovňové modely riadenia

Klimatické hrozby udierajú lokálne, a preto ťarcha zodpovednosti vo sfére výstavby a využívania pôdy padá spravidla na samosprávy. Mestá a obce sú však často inštitucionálne malé a chýbajú im odborníci, technické kapacity aj zdroje na radikálne infraštruktúrne a procesné inovácie,,. Chýbajúci mandát a právomoci regionálnych orgánov na účinnú koordináciu lokálnych iniciatív vedú k byrokratickej nejednotnosti a roztrieštenosti opatrení naprieč celým územím daného štátu. Ako ukážkový systém tu opäť pôsobí holandský viacúrovňový model „voda a pôda ako lídri“, kde silné národné usmernenia tvoria jednotný systém, pričom samotná implementácia na úrovni vodných správ a samospráv je vysoko cielená na špecifiká rôznych typov pôd.

6. Synergie vo financovaní adaptačných politík

Vybudovanie odolných regiónov znamená nájsť cestu, ako sofistikovane prepojiť európske, národné aj regionálne finančné nástroje do účinných portfólií,. Priama domáca dotačná podpora explicitne a výlučne určená pre inovatívnu adaptáciu v Európe spravidla chýba (okrem mohutného holandského programu Delta disponujúceho viac ako dvadsiatimi miliardami eur),. V iných sledovaných európskych oblastiach absentujú striktné pravidlá, ktoré by účinne bránili dotovaniu takzvanej maladaptácie. Rozvíjajúce sa inovatívne mestá, ako fínske Turku, sú odkázané spoliehať sa predovšetkým na umné spájanie a striedanie rôznorodých projektových grantov Európskej únie (ako sú Horizon Europe, LIFE či Interreg), s cieľom nafinancovať akékoľvek nové modely mestskej biodiverzity.

7. Priestor pre experimentovanie a odvážne riešenia

Tradičné „sivé inžinierstvo“, ako napríklad stavanie obrovských betónových priehrad, nepredstavuje z hľadiska budúcich scenárov zmeny klímy definitívne riešenie. Odborníci zdôrazňujú, že nevyhnutne musíme vytvárať „živé laboratóriá“, testovacie zóny a bezpečné legislatívne experimentálne prostredia pre hľadanie odvážnych a radikálnych alternatív, akými sú takzvané riešenia založené na prírode (Nature-based Solutions),. Špičkovým mementom inovácie je holandský projekt „Dvojitej hrádze“ (Double Dyke). Tento experiment reaguje na extrémnu hrozbu zvyšovania hladiny morí tým, že prelamuje koncepciu masívnej obrannej steny. Vytvára druhú hrádzu ďalej vo vnútrozemí, pričom zachytáva vzácne sedimenty na prirodzené posilnenie bariéry a priamo v mokraďovom priestore medzi dvoma valmi sa testujú úplne inovatívne techniky takzvaného slaného poľnohospodárstva. V iných štátoch sú však testovacie projekty len ojedinelé, malé a chýbajú im systematické cesty na ich rozšírenie do hlavného prúdu praxe,.

8. Znalostná základňa, monitorovanie a strategická kapacita

Prijímanie akýchkoľvek informovaných politických rozhodnutí vyžaduje detailné lokalizované dáta a prepracované klimatické scenáre,. Veľkou systémovou prekážkou zostáva hlboký nedostatok analytických a takzvaných anticipačných kapacít vo verejnej správe na posúdenie toho, čo konkrétnu oblasť čaká a aké konkrétne kroky treba zaviesť. Na európskej úrovni v súčasnosti zúfalo absentujú inteligentné indikátory a systémy monitoringu. Merania sa vo veľkom zameriavajú takmer výlučne na byrokratické a finančné výstupy izolovaných dotačných programov, no nedokážu kvalifikovane zmerať, či sa nejaké územie implementáciou týchto projektov reálne stalo odolnejším, prípadne aké by boli astronomické finančné straty, ak by dané územie nekonalo,,.

Napriek drobným a povzbudivým signálom zmeny – ako napríklad tlak francúzskej legislatívy na takzvané nulové čisté zaberanie pôdy (Zero Net Artificialisation) s cieľom vrátiť zastavané lokality do prírodného stavu a chladiť tepelné ostrovy do roku 2050, – je nepopierateľné, že náš kontinent nutne potrebuje absolútnu zmenu myslenia. Adaptáciu na novú klímu už nesmieme vnímať len ako technickú nutnosť na odvrátenie hrozieb, ale predovšetkým ako bezprecedentnú príležitosť pre hlbokú inovatívnu spoločenskú transformáciu. Spája sa v nej podpora pokrokových technológií, vizionárske priestorové plánovanie a široká politická odvaha.

Bez odhodlania aplikovať tieto hlboké systémové zmeny a bez výraznej podpory inovatívnej kooperácie celej spoločnosti hrozí, že uviazneme v chybných trajektóriách vývoja, ktoré masívne zvýšia nevyhnutné ekonomické škody aj daň pre samotné ľudstvo. JRi&CO2AI