Solastalgia je pojem, ktorým austrálsky filozof životného prostredia Glenn Albrecht pomenoval špecifickú psychickú bolesť z meniacich sa miest, kde žijeme. Nejde o oficiálnu diagnózu v DSM ani ICD, ale o užitočný koncept v psychológii a verejnom zdraví. Najvýraznejším motorom solastalgiie dnes je klimatická zmena: zrýchľuje extrémne prejavy počasia, mení vzhľad krajiny, narúša zvyky a istoty, ktoré tvoria náš pocit domova.

Prečo s tým súvisí klíma? Klimatická zmena zvyšuje pravdepodobnosť a intenzitu horúčav, dlhých období sucha aj náhlych prívalových dažďov a povodní. V horských aj nížinných oblastiach prináša posuny ročných období, úhyny stromov po suchách a škodcoch, častejšie lesné požiare, eróziu pôdy a úbytok biodiverzity. V mestách sa prehlbuje efekt tepelného ostrova a kolísanie kvality ovzdušia. Tieto zmeny nie sú abstraktné – menia vzhľad miestnych riek, lesov, parkov či polí, teda kulisy nášho každodenného života. Keď sa „krajina známa“ rýchlo mení na „krajinu cudziu“, pre mnohých to znamená stratu ukotvenia a zmyslu.

Ako sa solastalgia prejavuje:

– pretrvávajúci smútok, hnev alebo bezmocnosť pri pohľade na spustošené či vyschnuté miesta

– úzkosť spúšťaná správami o klíme, obavami z počasia a budúcich škôd

– nespavosť, napätie v tele, bolesti hlavy, únava

– vyhýbanie sa kedysi obľúbeným lokalitám, lebo vyvolávajú bolesť a spomienky na „to, ako bolo“

– sociálne stiahnutie, strata záujmu o aktivity späté s miestnou prírodou

Kto je zraniteľnejší? Ľudia závislí od krajiny a vody – farmári, rybári, lesníci – ale aj obyvatelia oblastí zasiahnutých opakovanými horúčavami, povodňami či požiarom. Ohrozené sú aj deti a mladí, ktorí cez správy a sociálne siete intenzívne vnímajú klimatické riziká a môžu mať pocit, že budúcnosť sa im „zužuje“. V mestách pribúda solastalgia po stratách zelene, vysychaní parkov či po búrkach, ktoré menia štvrte v priebehu jednej noci.

Čím sa líši od príbuzných javov:

– Nostalgia je túžba po domove, z ktorého sme odišli. Solastalgia je bolesť doma, lebo domov sa zmenil.

– Eko-úzkosť je širší strach z budúcich klimatických hrozieb. Solastalgia je skôr žiaľ a stres z už prebiehajúcich lokálnych zmien.

– Ekologický zármutok je smútok zo straty druhov a ekosystémov; so solastalgiou sa prekrýva, no tá zdôrazňuje väzbu na konkrétne miesto.

Prečo bolí práve klimatická zmena: Je globálna, dlhodobá a často nevratná v ľudských časových mierkach. Jej „podpis“ je dnes prítomný v mnohých bežných situáciách – od prázdnych studní a zhoršenej úrody po opakované evakuácie pri extrémnom počasí. Navyše prináša pocit bezmocnosti: jednotlivci zmeny nepôsobili priamo, no následky znášajú. Keď chýba spravodlivé rozhodovanie a komunity nemajú hlas pri úpravách svojho okolia, psychická záťaž rastie.

Čo pomáha na individuálnej a komunitnej úrovni:

– Pomenovanie a zdieľanie: hovorte o tom s blízkymi, v komunitných skupinách či s odborníkom. Už samotné uznanie, že ide o legitímnu reakciu na klimatické a krajinné zmeny, prináša úľavu.

– Starostlivosť o telo a nervový systém: spánok, pravidelný pohyb, pobyt v prírode (aj pozmenenej), dychové techniky, písanie denníka.

– Opatrovateľské rituály miesta: sadenie stromov, obnova brehov, komunitné záhrady, lokálne monitorovanie a mapovanie zmien. Dávajú pocit účinnosti.

– Informačná hygiena: obmedzte doomscrolling, vyhľadávajte aj riešenia a príbehy obnovy.

– Profesionálna pomoc: psychoterapia pracujúca so zármutkom a traumou; pri pretrvávajúcich príznakoch vyhľadajte odborníka.

Systémové kroky znižujúce solastalgiu:

– adaptácia na klimatickú zmenu (zelená a modrá infraštruktúra, tienenie miest, zadržiavanie vody v krajine)

– obnova ekosystémov a ochrana biodiverzity

– spravodlivá transformácia postihnutých regiónov a participatívne plánovanie, aby mali komunity hlas

– dôraz na prevenciu: znižovanie emisií a podpora udržateľných riešení, ktoré posilňujú pocit, že na zmenách sa aktívne pracuje

Solastalgia nám pripomína, že duševné zdravie a klimatická zmena sú neoddeliteľné témy. Nie je to znak slabosti, ale prirodzená ľudská reakcia na stratu a neistotu. Ak v sebe spoznávate tieto pocity, nie ste sami – oporu možno hľadať v ľuďoch okolo vás, v starostlivosti o seba a v zmysluplných krokoch, ktoré prinášajú nádej a obnovu miestu, ktoré nazývate domovom. JRi