Globálny nárast vojenských výdavkov, ktoré v súčasnosti dosahujú rekordných 2,7 bilióna USD ročne, má ďalekosiahle negatívne dôsledky na viaceré ciele trvalo udržateľného rozvoja (SDGs). Tento článok sa zameriava výlučne na vplyv tohto trendu na Cieľ 13 SDG: prijať bezodkladné opatrenia na boj proti zmene klímy a jej dôsledkom.

Zdroje zdôrazňujú, že armády sú obrovskými spotrebiteľmi energie, ktorých emisie skleníkových plynov (GHG) významne prispievajú ku klimatickej kríze. Hoci krajiny systematicky neevidujú a nezverejňujú svoje vojenské emisie, odhady naznačujú, že každodenná vojenská činnosť by mohla byť zodpovedná za približne 5,5 % globálnych emisií, čo by armády sveta radilo na štvrté miesto najväčších emitentov, keby boli krajinou. S rastúcimi vojenskými výdavkami a dekarbonizáciou zvyšku spoločnosti sa tento podiel bude pravdepodobne zvyšovať.

Zvyšovanie vojenských výdavkov priamo vedie k nárastu vojenských emisií. Intenzívnejšia vojenská činnosť (výcvik, hliadky, konflikty), vyšší počet vojenského personálu a zvýšené obstarávanie vybavenia – to všetko zvyšuje spotrebu fosílnych palív a energiu potrebnú na výrobu a výskum. Nedostatok štandardizovaných „zelených“ obstarávacích postupov a závislosť na starších technológiách znamenajú, že armády budú na desaťročia viazané na vybavenie náročné na fosílne palivá. Odhady naznačujú, že súčasný nárast výdavkov by mohol viesť k zvýšeniu emisií o desiatky až stovky miliónov ton ekvivalentu oxidu uhličitého ročne.

Okrem priamych emisií vojenské výdavky nepriamo zvyšujú emisie v širšej civilnej ekonomike. Odvádzajú finančné a iné zdroje od programov zameraných na znižovanie emisií. Príkladom je presun financovania zo zahraničnej pomoci a klimatických fondov na vojenské účely. Táto situácia oslabuje schopnosť rozvojových krajín posilniť odolnosť voči klimatickým rizikám (Cieľ 13.1) a bráni integrovať opatrenia v oblasti zmeny klímy do národných politík (Cieľ 13.2).

Zvýšené výdavky na obranu tiež negatívne ovplyvňujú schopnosť rozvinutých krajín splniť záväzky týkajúce sa financovania opatrení v oblasti klímy (Cieľ 13.a). Na COP29 vyjadrili viaceré štáty obavy z rozdielu medzi rastúcimi vojenskými rozpočtami a obmedzenými záväzkami v oblasti klimatického financovania. Zlyhanie pri splnení cieľa 100 miliárd USD ročne a odklon zdrojov narúšajú dôveru medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami a spomaľujú plné sprevádzkovanie Zeleného klimatického fondu.

Prítomnosť zahraničných vojenských základní v najmenej rozvinutých krajinách a malých ostrovných rozvojových štátoch (Cieľ 13.b) tiež negatívne vplýva na lokálnu kapacitu pre plánovanie a riadenie súvisiace so zmenou klímy. Prípady ako Palau, kde americká armáda čelí obvineniam zo zničenia ekosystémov a narušenia miestnych klimatických plánov, ukazujú, ako militarizácia priamo protirečí úsiliu o budovanie odolnosti komunít.

Zdroje dospeli k záveru, že súčasná miera vojenských výdavkov je nezlučiteľná s cieľom Parížskej dohody obmedziť nárast globálnej priemernej teploty výrazne pod 2°C. Dosiahnutie tohto cieľa si vyžaduje ambiciózne zníženie emisií, a ak vlády nie sú ochotné znižovať emisie zo svojich armád, budú potrebné kompenzačné plány na väčšie zníženie emisií v iných sektoroch. Pre lepší prehľad a politiky zamerané na zmiernenie vplyvov je kľúčové zlepšiť transparentnosť a vykazovanie vojenských emisií. JaroR