V posledných rokoch dochádza k zásadnej zmene v prejavoch klimatického popierania. Kým otvorené popieranie globálneho otepľovania stráca na dôveryhodnosti, objavujú sa sofistikovanejšie stratégie, ktoré uznávajú potrebu riešení, no spochybňujú ich naliehavosť alebo uskutočniteľnosť. Výskum UNDP rozlišuje napríklad tzv. “mäkké popieranie”, kde sa vplyv klimatickej krízy síce priznáva, no zároveň sa zdôrazňujú iné problémy (napríklad ekonomická kríza či vojnové konflikty) ako zámienka na odklad opatrení. Výrazným fenoménom je tiež „odkladanie akcie“ (delayism) – naratív, ktorý síce nepopiera klimatickú zmenu, ale obhajuje pomalší prechod k čistým technológiám či rastúce využívanie fosílnych palív.

• Odkladanie opatrení (delayism): Namiesto popierania fakto­v sa niektorí predstavitelia priemyslu i politiky snažia predstierať, že ekologické ciele sú nerealistické. Šéf saudského Aramca Amin Nasser napríklad označil ukončenie ťažby ropy za „fantáziu“, čo posilňuje pocit, že nie je možné rýchlo prejsť na bezfosílne zdroje. Podobne šéf ExxonMobil Darren Woods previnil verejnosť, že sa „neudrží“ prechod na čistú energiu bez zvýšených nákladov. Takéto výroky presúvajú zodpovednosť mimo priemysel: ak spotrebitelia „nie sú ochotní zaplatiť“, je podľa nich riešenie mimo dosah.
• Greenhushing (tichnutie o záväzkoch): Proti trendu greenwashingu – verejného zdôrazňovania ekologických cieľov – sa vyvinula opačná taktika. Niektoré korporácie sa v posledných rokoch vyhýbajú komunikácii o svojich klimatických plánoch, aby predišli politickým či právnym útokom. Ako upozorňuje neziskové médium Grist, firmy „jednoducho mlčia“ o udržateľných iniciatívach (tzv. greenhushing), najmä v atmosfére odporu proti ESG (environmentálnemu, sociálnemu a správnemu riadeniu). Konzultantská agentúra South Pole pritom zistila, že v roku 2023 približne štvrtina veľkých firiem nahlas neprezentovala svoj pokrok v dosahovaní klimatických cieľov práve kvôli hrozbám právnych dôsledkov a tlaku skeptikov.
• Presúvanie viny na jednotlivcov: Ďalší nový naratív spočíva v spochybňovaní kolektívnej zodpovednosti a kladení ťažiska na individuálne rozhodnutia. Namiesto kritiky priemyslu sa zdôrazňuje, že riešenie klimatickej krízy je hlavne vo „výbere spotrebiteľov“. Už spomenutý šéf Exxonu povedal, že ľudia „nechcú platiť“ za drahšiu čistú energiu a že práve spotrebitelia musia „zaplatiť cenu“ za emisie. Kritici tento prístup prirovnávajú k situácii, keď sa producenti nebezpečných látok vyhovárajú na konečného spotrebiteľa, čím sa vyhýbajú vlastným povinnostiam. Takéto posunutie viny podporuje naratív, že „klíma je problém každej/každého z nás“ a nie systemických emisií korporácií.
• Klimatický cynizmus: V diskurze sa čoraz viac objavuje aj pojem „klimatický cynizmus“. Podľa odborníkov už nejde o odmietanie vedeckých faktov, ale o skeptický postoj, že akákoľvek akcia je márna či poškodená korupciou. Štúdie poznamenávajú, že niektorí ľudia prestávajú spochybňovať, či je zmena klímy reálna; namiesto toho však obávajú, že riešenia sú márne alebo že ich implementácia sa pokazí. Tento cynizmus vedie k apatii a pasivite: ľudia sa prestávajú angažovať, lebo veria, že situáciu „zatiaľ nikto nezachráni“ (ľudový sentiment spojený s médiami).

Šíritelia naratívov a mechanizmy vplyvu

Toto „nové popieranie“ šíria rozliční aktéri vrátane politikov, priemyselných lídrov, médií a think-tankov. Konzervatívne think-tanky (napr. americký Heartland Institute) financované ropnými spoločnosťami aktívne lobbujú za zrušenie environmentálnych regulácií. Nedávne vyšetrovanie Guardianu odhalilo, že Heartland (financovaný ExxonMobilom a blízkymi administratíve Trumpa) si zriadil európsku pobočku a spolupracuje s krajne pravicovými poslancami Európskeho parlamentu z Rakúska, Poľska a Maďarska na obchádzaní klimatickej legislatívy. Far-right politici tak dostávajú z USA pokyny spochybňovať vedu a blokovať návrhy (ako bolo vidieť pri hlasovaniach o smernici o obnove prírody).

Firmy vo vlastníctve fosílnych palív (Exxon, Aramco, Shell, Gazprom a ďalší) pokračujú v lobovaní, propagande a finančnej podpore skupín šíriacich pochybnosti. Interné dokumenty ukázali, že energetické koncerny investovali desaťročia do financovania protichodných štúdií a mediálnych kampaní s cieľom „spochybniť a zmiasť verejnosť“ ohľadom klimatických zmien. Na technologických a sociálnych platformách sa pritom dezinformácie šíria enormne: algoritmy uprednostňujú konfrontačné a emotívne obsahy. Odborníci upozorňujú, že špecializovaní online influenceři a politickí blogeri prenášajú tieto naratívy do komentárov, videí a sociálnych sietí, čím posilňujú „ozveny“ a fragmentáciu informácií. Vytvára sa tak prostredie, kde populistické heslá o slobode, ekonomických obetiach alebo zlyhaní Západu nájdú medzi obyvateľstvom silnú odozvu.

Dôsledky pre verejnú mienku a opatrenia

Tieto posuny v tónoch popierania majú priame dopady. Podľa analýz CIGI sa dezinformačné kampane aktívne snažia “zmiasť a rozdeliť“ verejnú mienku, aby sa oddialila klimatická akcia. Verné rozdelenie na „sú za klímu, alebo proti klíme“ je vytláčané do šedej zóny, kde mnohí ľudia prestávajú reagovať. Ekonómovia a politológovia zaznamenávajú, že klimatický cynizmus a oneskorené argumenty vedú k poklesu podpory ambicióznych cieľov: spotrebitelia sú frustrovaní z konfliktu, čo oslabuje tlak na politikov.

Reálne to vidíme aj v dátach. Monitorovanie Climate Action Tracker potvrdzuje, že s pokračujúcimi dezinformáciami stagnuje globálny progres: k novému záväzku o znížení emisií sa v roku 2024 takmer neprihlásila žiadna významná krajina a emisie fosílnych palív naďalej rástli. Verejná mienka je tiež rozdelená: napriek alarmujúcim správam z medzinárodných organizácií vidieť prieskumy pokles podpory u časti obyvateľstva, čo je čiastočne pripisované prelínaniu ekonomickej neistoty a klimatických pochybností.

Stručne povedané, klimatické popieranie sa mení – z tvrdého odmietania do formy pasívnej skepticizmu a cynizmu. Takéto posuny môžu oddialiť rozhodnutia o klimatických opatreniach: namiesto rýchlych investícií do obnoviteľných zdrojov či úspor energií politika zostáva v patovej situácii. V čase, keď najnovší IPCC aj svetoví experti zdôrazňujú naliehavosť konania, kladieme pozor na to, že dezinformácie a „klimatický cynizmus“ môžu podkopať obeť verejnej vôle a dôveru v spoločné riešenie krízy.

Autor čerpal z najnovších analýz a správ, ako sú UNDP Climate Promise, Climate Action Tracker, správy neziskových médií The Guardian, Grist a štúdií think-tankov a odborníkov. Cieľom je poukázať na rozmanitosť taktík popierania a ich vplyv na spoločnosť. JaroR