Ochrana biodiverzity a prírody sa stáva absolútne neoddeliteľnou súčasťou globálneho finančného systému. Správa Medzinárodnej platformy pre udržateľné financovanie (IPSF) z novembra 2025 predstavuje komplexný rámec známy ako „Transition Finance Plus“ (Tranzitné financovanie plus). Tento prelomový rámec stavia na pôvodných princípoch z roku 2022, ktoré sa zameriavali primárne na zmierňovanie zmeny klímy, a výrazne ich rozširuje o kritický rozmer: ochranu a obnovu prírody a biodiverzity. Hlavným cieľom tohto posunu je priamo zosúladiť všetky globálne finančné toky s ambicióznymi cieľmi Parížskej dohody a predovšetkým s Globálnym rámcom pre biodiverzitu z Kchun-mingu a Montrealu (GBF). Práve GBF sa zameriava na zastavenie a zvrátenie úbytku biodiverzity do roku 2030, pričom jeho dlhodobou víziou do roku 2050 je vytvorenie sveta, v ktorom spoločnosť žije v úplnej harmónii s prírodou.

Systémové riziká a regulačné prostredie

Degradácia prírody a ekosystémov predstavuje pre svetovú ekonomiku závažné systémové riziko. Finančné riziká súvisiace s prírodou sa prenášajú prostredníctvom zložitých dodávateľských reťazcov a môžu byť rozdelené na fyzické riziká (akútne katastrofy či chronická strata úrodnosti pôdy), tranzitné riziká (spojené so zmenami regulácií a spotrebiteľských preferencií) a celkové systémové riziká, ktoré môžu destabilizovať trhy. Keďže prakticky všetky hospodárske sektory priamo alebo nepriamo závisia od prírodných zdrojov a ekosystémových služieb, strata biodiverzity pôsobí ako endogénne riziko vo vnútri celých ekonomík.

Na riešenie týchto hrozieb v súčasnosti vznikajú početné povinné aj dobrovoľné rámce. Z hľadiska regulácií ide napríklad o európsku smernicu o vykazovaní informácií o udržateľnosti podnikov (CSRD) a jej špecifický štandard ESRS E4 pre biodiverzitu a ekosystémy, ktorý od spoločností vyžaduje dôkladné hodnotenie ich materiálnych vplyvov na prírodu na základe princípu dvojitej materiality. Na dobrovoľnej báze majú globálny vplyv iniciatívy ako TNFD (Taskforce on Nature-related Financial Disclosures) a SBTN (Science Based Targets Network). TNFD zaviedlo metodiku LEAP (Locate, Evaluate, Assess, Prepare), ktorá organizáciám poskytuje ucelený návod, ako lokalizovať svoje interakcie s prírodou, zhodnotiť svoje vplyvy a závislosti (DIRO), posúdiť riziká a následne sa pripraviť na ich vykazovanie a strategické riadenie.

Dôležitým konceptom pri implementácii všetkých týchto požiadaviek je takzvaný princíp proporcionality. Tento princíp uznáva, že požiadavky na podnikovú transformáciu musia byť primerané veľkosti, zdrojom a vplyvu každého subjektu. Veľké nadnárodné spoločnosti a finančné inštitúcie by mali prevziať vedúcu úlohu a okrem vlastnej transformácie aktívne pomáhať aj menším podnikom (MSP) vo svojom dodávateľskom reťazci.

Princípy pre stanovovanie cieľov (Target-setting principles)

Aby prechodné plány subjektov k prírodne pozitívnej budúcnosti priniesli skutočnú zmenu, rámec „Transition Finance Plus“ stanovuje deväť dobrovoľných kľúčových princípov rozdelených do dvoch skupín. Prvé štyri sa týkajú samotného definovania a nastavovania cieľov.

Princíp 1: Stanovenie ambicióznych a zosúladených cieľov pre klímu a prírodu.

Organizácie by mali formulovať ciele, ktoré sú nielen ambiciózne, ale najmä vedecky podložené a zosúladené s globálnym cieľom zastavenia úbytku biodiverzity. Tento princíp striktne zdôrazňuje nevyhnutnosť zohľadňovania lokálnych špecifík (Sub-princíp 1.2), keďže riziká a vplyvy na biodiverzitu sú na rozdiel od emisií CO2 extrémne závislé od konkrétneho miesta a ekosystému. Rovnako je nutné na mieru prispôsobiť merateľné indikátory (metriky), medzi ktoré patrí napríklad hodnotenie druhovej bohatosti, zdravotného stavu a rozsahu kľúčových biotopov, kvality pôdy či všeobecnej ekosystémovej odolnosti.

Princíp 2: Ciele musia zahŕňať hlboké, rýchle, transformačné a trvalé zmeny.

Keďže určité zmeny a straty v ekosystémoch sú po prekročení tzv. bodov zvratu (tipping points) absolútne nezvratné, transformačné akcie organizácií musia byť promptné. Subjekty si musia vytvárať špecifické sektorové stratégie zohľadňujúce ich unikátne vplyvy, napríklad pre oblasti s najvyšším dopadom ako poľnohospodárstvo, lesníctvo či ťažobný priemysel. Plány musia disponovať jasne vymedzenými krátkodobými, strednodobými a dlhodobými ambíciami, pričom by mali priamo adresovať svoje najmateriálnejšie a najzávažnejšie negatívne zásahy do prírody.

Princíp 3: Prechod je všestranný a komplexný.

Z prechodu na udržateľné hospodárstvo nie je plne vyňatý ani jeden sektor. Stanovené ciele musia priamo ovplyvňovať všetky podstatné materiálne aktivity firmy či investičného portfólia. Spoločnosti a investori musia dbať na to, aby svoje vnútorné problémy iba „nepresúvali“ geograficky do iných dodávateľských vrstiev (tzv. problem shifting). Subjekty a regulátori by zároveň mali rozoznávať rôzne „fázy prechodu“ (stages of transition) pri podnikoch, ktoré umožňujú kategorizovať firmy podľa vyspelosti – od takých, ktoré prírodné ciele vôbec nemajú, až po tie, ktoré na záchranu biodiverzity priamo naviazali celý svoj obchodný model.

Princíp 4: Ciele musia byť navzájom kompatibilné a podporovať environmentálne a sociálne synergie.

Riešenie klimatických rizík sa nesmie robiť na úkor prírody a biodiverzity. Tieto dve roviny sa musia riešiť spoločne, čo sa dá dosiahnuť napríklad širokým zavádzaním prírode blízkych riešení (Nature-based Solutions – NbS), kam patrí ochrana a obnova funkčných ekosystémov, ktoré dokážu viazať uhlík a zároveň chrániť druhovú rozmanitosť. Veľmi dôležitý je v tomto kontexte aj prístup tzv. spravodlivého prechodu (just transition). Stratégie firiem, ktoré ignorujú sociálne vplyvy, riskujú masívny odpor a stratu kredibility. Preto je pri plánovaní cieľov nevyhnutná participácia a integrácia vedomostí miestnych komunít a pôvodného obyvateľstva (Indigenous Peoples).

Princípov realizácie a dodania výsledkov (Delivery principles)

Aby prechodové ciele nezostali iba teóriou, „Transition Finance Plus“ implementuje ďalších päť realizačných princípov.

Princíp 5: Komplexné a dôveryhodné plány prechodu.

Akékoľvek plány podnikov musia detailne popisovať scenáre prechodu a obsahovať konkrétne vykonateľné akcie. To znamená použitie exaktných metrík pre zber dát, posudzovanie životného cyklu produktov (LCA) na zníženie uhlíkovej a prírodnej stopy a využitie inovatívneho financovania, ako sú napríklad zelené dlhopisy so špecifickým výnosom (use-of-proceeds green bonds) alebo kredity v oblasti biodiverzity.

Princíp 6: Silné interné riadenie (governance).

Bez riadnej správy vo vnútri organizácie nie je transformácia možná. Agendu klímy a ochrany prírody musí kontrolovať predstavenstvo (board-level oversight), v ktorom by mali byť zastúpení členovia so skutočnými vedomosťami v týchto odvetviach. Kľúčové je zabezpečiť súlad všetkých interných predpisov, realizovať tréningy pre manažment, definovať právomoci a predovšetkým, zosúladiť schémy odmeňovania a bonusov tak, aby boli KPI ukazovatele naviazané priamo na úspechy v udržateľnosti. Musia tu pôsobiť neustále vnútorné audity a mechanizmy korekcie chýb.

Princíp 7: Aktívne externé zapojenie.

Ciele na záchranu prírody sa nedajú realizovať v izolácii. Finančné inštitúcie by mali pomáhať a usmerňovať svojich klientov pomocou viazaných produktov a technickej asistencie pri dekarbonizácii a ochrane prírody. Taktiež dodávateľské reťazce musia byť pod tlakom spoločností, ktoré od svojich dodávateľov začnú explicitne vyžadovať udržateľné získavanie surovín (sustainable sourcing) a dodržiavanie prísnych certifikácií.

Princíp 8: Externé vykazovanie a komunikácia.

Najdôležitejším krokom smerom k verejnosti je pravidelný transparentný reporting. Tento reporting by mal využívať spomínané uznávané rámce (ako TNFD alebo systémy GRI), aby boli dáta jednotlivých firiem vzájomne porovnateľné pre finančných regulátorov, verejnosť a investorov. Subjekty musia taktiež hľadať spôsoby, ako poskytnúť tieto informácie na formálne nezávislé overenie treťou stranou (verifikáciu).

Princíp 9: Dôveryhodné mechanizmy posudzovania a zhodnotenia prechodu.

Na vyhodnocovanie pokroku firiem musia vzniknúť verejné trhové benchmarky a štandardizované nástroje určené priamo na meranie súladu portfólií s prírodnými cieľmi. Výborným východiskom pre tvorbu týchto nových analytických a posudzovacích mechanizmov môžu byť už zabehnuté nástroje klimatického prechodu, ako napríklad metodika PACTA (Paris Agreement Capital Transition Assessment) alebo rámec Climate Action 100+.

Smerom k budúcnosti

Dokument vytvorený pod hlavičkou Európskej komisie a Európskej investičnej banky v rámci IPSF je zásadným medzníkom. Poskytuje prelomový ucelený náhľad na to, že udržateľné prechodné financovanie sa nesmie obmedzovať výhradne na redukciu emisií oxidu uhličitého. Vzhľadom na fakt, že strata mnohých ekosystémov by priniesla kolaps odvetví a nepredvídateľné kaskádovité otrasy pre ekonomiku, uplatnenie komplexného plánovania je naliehavé. Hoci je tento rámec nepreskriptívny a momentálne dobrovoľný, jasne poukazuje na nevyhnutnosť interoperability dát, štandardizácie vykazovania a užšej spolupráce politikov so súkromným sektorom. Iba celosystémový a do hĺbky integrovaný hospodársky prechod zaistí dosiahnutie globálnej vízie GBF: ekonomiku a spoločnosť úspešne fungujúcu v dlhodobej harmónii s prírodou. JRi&CO2AI