Klimatická zmena spôsobuje merateľné globálne škody, no na medzinárodnej úrovni doteraz chýbala kvantitatívna definícia a presný rámec na prepojenie konkrétnych emisií s vyčíslenými finančnými stratami a škodami (Loss and Damage). Skupina výskumníkov nedávno vyvinula nový model, ktorý dokáže prepojiť historické a budúce emisie z konkrétnych zdrojov s monetizovanými škodami na konkrétnych miestach. Výsledky tohto výskumu zásadne menia pohľad na to, kto a koľko by mal platiť za klimatický dlh.

Efekt ľadovca: Budúce škody z minulých emisií

Najšokujúcejším zistením je fakt, že budúce škody spôsobené minulými emisiami sú minimálne o jeden rád väčšie ako historické škody, ktoré už tieto emisie stihli napáchať. Napríklad jedna tona CO2 vypustená do ovzdušia v roku 1990 spôsobila do roku 2020 globálne škody vo výške približne 180 amerických dolárov. Do roku 2100 však táto istá tona spôsobí ďalšie škody vo výške až 1 840 dolárov. To znamená, že aj keby krajiny a firmy dnes finančne vyrovnali svoje dlhy za minulé škody, ani zďaleka to nepokryje skutočný účet za ich doterajšie emisie. Emisiu skleníkových plynov môžeme vnímať ako vytvorenie aktíva, ktoré postupne generuje negatívnu hodnotu (záväzok), a za toto oneskorené platenie sa nabaľujú úroky.

Cena za pohodlie a zodpovednosť korporácií

Tento prístup umožňuje spočítať klimatický dlh nielen na úrovni štátov, ale aj jednotlivcov a firiem. Ak by napríklad bežný človek počas uplynulej dekády pridal do svojho harmonogramu jeden dlhý let ročne, vygenerovalo by to do roku 2100 globálne škody vo výške približne 25 000 dolárov. Na druhej strane, ak by prešiel na vegetariánsku stravu alebo si nainštaloval tepelné čerpadlo, prinieslo by to globálne ekonomické benefity (zníženie škôd) v hodnote zhruba 6 000 dolárov.

Extrémnym príkladom sú emisie celebrít. Výpočty ukazujú, že lety súkromnými lietadlami, ktoré v roku 2022 absolvovali Bill Gates, Jeff Bezos, Taylor Swift či Elon Musk, vygenerujú pre každého z nich do konca storočia škody vyššie ako 1 milión dolárov.

Pokiaľ ide o korporácie, takzvaní uhlíkoví giganti (Carbon Majors) nesú gigantické finančné záväzky. Odhaduje sa, že emisie štátnej ropnej spoločnosti Saudi Aramco z rokov 1988 až 2015 spôsobili do roku 2020 škody za 3 bilióny dolárov, no do roku 2100 spôsobia straty v astronomickej výške 64 biliónov dolárov. Emisie spoločnosti ExxonMobil vytvorili do roku 2020 škody vo výške 1,6 bilióna dolárov (čo zodpovedá jej zhruba 5-ročným príjmom) a do roku 2100 toto číslo vzrastie na 29 biliónov.

Globálna nerovnosť: Kto platí účet?

Dopady znečisťovania sú rozdelené extrémne nerovnomerne. Najhoršie následky nesú krajiny v tropických oblastiach a stredných zemepisných šírkach. Napríklad emisie Spojených štátov len za obdobie od roku 1990 spôsobili v Indii škody vo výške 500 miliárd dolárov a v Brazílii 330 miliárd dolárov. Celosvetovo nesú americké emisie z tohto obdobia vinu za škody vo výške 10,2 bilióna dolárov, za nimi nasleduje Čína (8,7 bilióna dolárov) a Európska únia (6,42 bilióna dolárov).

Sociálne náklady uhlíka a možnosť nápravy

Štúdia odhaduje tzv. sociálne náklady uhlíka (SC-CO2) až na 1 013 dolárov za tonu pri 2 % diskontnej sadzbe. Táto suma je mnohonásobne vyššia než nedávne odhady vládnych inštitúcií. Ešte dôležitejšie je uvedomiť si, že tieto čísla zachytávajú len škody premietnuté do hrubého domáceho produktu (HDP) a vôbec nezahŕňajú ďalšie obrovské tragédie, ako sú dopady na ľudské zdravie, zlyhávanie ekosystémov, strata kultúrnych území v dôsledku stúpania hladiny morí či ničivé cyklóny.

Okrem priamych finančných kompenzácií by možným riešením mohlo byť aktívne odstraňovanie oxidu uhličitého (CDR) z atmosféry. Avšak pozor: efektivita záchrany závisí od času. Ak by sme emisie dokázali odstrániť, no urobili by sme to s 25-ročným meškaním, zabránili by sme už len približne polovici predpokladaných škôd.

Skutočný účet za uhlík sa tak iba začína formovať a ukazuje sa, že klimatická kríza so sebou nesie finančné následky, na ktoré naša súčasná ekonomika ani legislatíva nie sú vôbec pripravené. JRi&CO2AI