Svet smeruje k prekročeniu teplotných cieľov stanovených v Parížskej dohode z roku 2015. Rastúci počet vedcov a odborníkov preto tvrdí, že na dosiahnutie dlhodobých klimatických cieľov bude v neskoršej fáze tohto storočia potrebné odstraňovať oxid uhličitý (CO₂) z atmosféry. Vlády, energetické spoločnosti a stovky startupov po celom svete investujú miliardy dolárov do stratégií na odstraňovanie uhlíka. Podľa niektorých odhadov by svet mohol do polovice storočia potrebovať odstrániť z atmosféry viac ako 6 miliárd ton CO₂ ročne.

Existujú tri hlavné prístupy k odstraňovaniu uhlíka:

1. Priame zachytávanie zo vzduchu: Veľké zariadenia dokážu odsať CO₂ priamo z tenkého vzduchu. Hoci ide o najjednoduchšiu metódu v priemyselnom meradle, je aj najdrahšia, stojí približne 600 až 1 000 dolárov za tonu CO₂. V USA sa plánuje výstavba viacerých veľkých zariadení na priame zachytávanie. Napríklad konzorcium Occidental Petroleum a Carbon Engineering plánuje spustiť najväčšie zariadenie na svete v západnom Texase, ktoré má ročne zachytiť 500 000 ton CO₂. Zachytený uhlík sa často pumpuje a uskladňuje pod zemou.
2. Úpravy oceánov: Oceány majú potenciál absorbovať viac uhlíka, než je bežné. Jedným z prístupov je zvyšovanie zásaditosti morskej vody. Projekt LOC-NESS v hodnote 10 miliónov USD, ktorý má začať v najbližších mesiacoch pri pobreží Massachusetts, otestuje túto metódu vyliatím roztoku zásaditého materiálu (hydroxid sodný) do vody. Vedci dúfajú, že preukážu, že je možné monitorovať a kvantifikovať absorbované CO₂. Ak by sa táto metóda dala rozšíriť čo i len o malú časť, pobrežné krajiny by mohli ročne spoločne odstrániť miliardu ton CO₂. Ďalšie oceánske metódy zahŕňajú hnojenie vody železom na podporu rastu fytoplanktónu alebo pestovanie morských rias.
3. Vylepšenie odstraňovania uhlíka na pevnine: Najlacnejším spôsobom je pestovanie ďalších lesov, avšak stromy nie sú trvalým riešením kvôli riziku výrubu alebo požiarov. Medzi trvalejšie metódy patrí premena rastlinnej hmoty na biochar, uhlíkom bohatý materiál, ktorý sa pridáva do pôdy. Experimentuje sa aj s aplikáciou minerálov bohatých na silikáty, ako je čadič, na poľnohospodárske polia. Tieto minerály reagujú s CO₂ a vodou, čím vznikajú stabilné bikarbonátové ióny, ktoré sa dostávajú do oceánu a tam uhlík uzamknú. Potenciál majú aj poľnohospodársky odpad, lesné zvyšky a účelovo pestované plodiny, ktoré možno premeniť na dlhožijúce produkty ako stavebné materiály. Tieto techniky by mohli v USA potenciálne odstrániť až 800 miliónov ton uhlíka ročne za cenu pod 100 dolárov za tonu CO₂.

Napriek rastúcim investíciám čelí priemysel odstraňovania uhlíka prekážkam. Patria sem nedostatočné medzinárodné štandardy, chýbajúce formálne záväzky vlád a politické zmeny, ako je napríklad obmedzovanie financovania výskumu v USA za administratívy Donalda Trumpa. Existujú tiež vedecké otázky o tom, či technológie dokážu splniť očakávania. Okrem toho niektoré metódy, ako napríklad bioenergetika so zachytávaním uhlíka (BECCS), môžu mať negatívne vplyvy, ako je potreba veľkého množstva sladkej vody a hnojív alebo poškodzovanie biodiverzity. Panujú tiež obavy, že odstraňovanie uhlíka by mohlo viesť spoločnosti a krajiny k ospravedlňovaniu ďalších emisií namiesto prechodu na čistú energiu.

Odborníci zdôrazňujú, že hoci sú technológie odstraňovania uhlíka dôležité pre budúcnosť, neexistujú ľahké cesty k rozsiahlemu odstraňovaniu uhlíka. To znamená, že globálni lídri musia urýchliť úsilie o zastavenie emisií už teraz, namiesto toho, aby spoliehali na budúce generácie, že vyriešia problém. Je kľúčové, aby veda držala krok s aktivitami súkromného sektora a overovala účinnosť a vplyvy týchto nových prístupov. JaroR

Výskum bol publikovaný v nature.com